Je smrť v hrách motiváciou, alebo len dôvodom na hnev?

„You have died“. Familiárne známy text, ktorý istotne veľmi dobre pozná každý hráč či už Demon´s Souls, alebo čerstvo vydanej novinky Dark Souls, síce na prvý pohľad pôsobí nepríjemne depresívne a odradzujúco, avšak jeho dopad na hráčovú psychiku je totálnym opakom. Totižto, aj napriek tomu, že počas 8 hodín strávených s druhým menovaným som stihol skapať už minimálne 100x, nepocitujem z hernej smrti absolútne žiadnu frustráciu, ktorá by ma nútila vstať, vybrať disk z mechaniky a vymeniť ho za nejaký iný. Skrátka, ten faktor motivácie, ktorý je hlboko zakorenený v tituloch z dielne From Software, ma núti sústavne pokračovať ďalej, a to aj napriek tomu, že mnoho herných pasáží som vďaka mojej nerozvážnosti a prchkosti opakoval toľko krát, že ich už viem dokonale naspamäť. A tak ma teda napadá jedna pálčivá otázka – prečo mi krutá obtiažnosť a s tým súvisiace časté úmrtia v titule Dark Souls nevadia, zatiaľ čo v takom Ninja Gaidene či COD: Black Ops vo mne vyvolávajú nevýslovný hnev a amok?

V zásade je na túto otázku možné odpovedať jednoducho – všetko je to o správnej vyváženosti herného obsahu. A hneď vám to aj vysvetlím na spomínaných príkladoch. V Dark Souls zomriete nie raz, nie dva razy.. ale rovno 100 až 1000 krát. Avšak neskapete preto, lebo na vás autori aplikovali niektorý z tradičných dizajnérskych podfuckov typu respawningu protivníkov, ich nesmrteľnosti, super presnej mušky a pod. Nie, zomriete preto, lebo ste lama a vďaka ukvapenosti ste na protivníka zaútočili príliš skoro, čím ste mu odhalili vašu slabinu a on samozrejme to vaše zaváhanie využil. Jednoduché a férové vyústenie vašej chyby. V prípade dajme tomu spomínaného Call of Duty ale férovosť od autorov nečakajte – ak si zvolíte najťažšiu obtiažnosť, čakajú vas hordy sa respawnujúcich vojakov, ktorých zabitie si síce z vašej strany vyžiada nepretržitú dávku zo samopalu, avšak vy idete dole po jednej jedine guľke, ktorá neraz letí až z konca mapy, keďže protivníci na super-hard obtiažnosti vidia a strieľajú aj cez steny, a to s mm presnosťou. Tzn. že zomriete bez toho, aby ste vôbec tušili, kde ste spravili chybu.. nehovoriac o tom, že tú chybu ste v drvivej väčšine prípadov nespravili vy, iba AI dostala do vienka akési nadľudské skillz.

Rozdiel medzi spomínanými prípadmi je hádam zjavný – v tom prvom je smrť motivujáca, nakoľko si je hráč dobre vedomý, kde spravil chybu a pri ďalšom pokuse to môže bez problémov napraviť. U akcie typu CoD sa ale neraz stáva, že zomriete totálne náhodne len preto, lebo vás trafil nejaký čerstvo sa respawnujúci nýmand, znenazdajky sa objavujúci tam, kde ste to už raz vyčistili (stalo sa mi to už neraz). Niektorí môžete teraz namietať že „to je proste vojna“, ale ja vám musím ihneď oponovať – Halo Reach sa s týmto problémom nadľudsky smrteľnej presnosti súperov a ich náhodného objavovania vysporiadal tým, že protivníkom na legendary obtiažnosti (áno, prešiel som ho na túto obtiažnosť sólo) zvýšil AI bez toho, aby z nich spravil nereálne presné beštie, ktoré killujú na jednu ranu. Spravil z nich skrátka inteligentnejšie, ale cez to všetko stále férové bytosti, ktoré vás vedia poraziť rovnako férovo, ako vy ich. Ak sa teda rozhodnete rozohrať tú ktorú hru na hard, už v prvých okamihoch s ňou vám musí byť nad slnko jasné, či tá obtiažnosť bola implementovaná s citom a so snahou motivovať hráča k lepším výkonom, alebo tam bola fuknutá len tak, že niekto z tímu „vybičoval“ niektoré atribúty protivníkov do nadľudských hodnôt, dal „save“ a bolo dokonané.

Ono, samotné vyladenie obtiažnosti a s tým súvisiaceho faktora potenciálnej hráčovej úmrtnosti je nadmieru delikátnym procesom extenzívneho testovania, bez ktorého sa aj sebalepšie vyzerajúci herný obsah môže stať pre istú skupinu háčov totálne nehrateľným. Áno, je mi jasné, že vyhovieť každému v prípade obtiažnosti naozaj nemožno, avšak s troškou snahy sa dá spraviť hra dostatočne hrateľnou a zábavnou tak, aby nebola príliž ťažká pre casual publikum a súčasne aby nebola príliš ľahká pre ostrieľaných herných harcovníkov. Typickým príkladom odfláknutej optimalizácie hry z hľadiska jej náročnosti nech je Ninja Gaiden 2 – sám tvorca titulu sa síce dušuje, že bolo jeho zámerom spraviť hru čo možno najtažšou, avšak to nemá nič spoločné s tým, že vďaka niektorým nedoriešeným koncepčným a dizajnérskym nápadom je druhý diel Ninja Gaidenu v istých okamihoch rovnako frustrujúci ako pre nováčikov, tak aj pre hard-core maniakov. Na druhej strane barikády pritom stojí spomínané Halo Reach, ktoré je aj na najťažej obtiažnosti v pohode zdolateľné kýmkoľvek, kto sa vie v boji adaptovať a z tejto schopnosti tak zákonite aj ťažiť.

Sám osobne nemám nič proti náročným hrám, pokiaľ pre mňa predstavujú férovú výzvu, ktorú viem pomocou postupného učenia a zlepšovania sa nakoniec zdolať. K smrti však neznášam tituly, u ktorých je sadistická obtiažnosť implementovaná tým spôsobom, že niekto zmení určitú hodnotu herného kódu a tým to hasne. Žiadne testovanie, žiadna optimalizácia – iba prestrelená miera náročnosti, vďaka ktorej hra nie lenže podvádza, ale neraz aj znevýhodňuje hráča samotného, ktorý tak nemá proti strojovo presným a krajne smrteľným protivníkom absolútne žiadnu šancu viesť aspoň ako tak rovnocenný boj. Samozrejme, ak mám možnosť výberu obtiažnosti, v takýchto prípadoch ihneď prechádzam na tú ľahšiu, avšak pokiaľ mi hra tento výber neumožní, mám pre ňu iba jedno riešnie – eject disc a marš z môjho herného brlohu (ako letel z okna neslávne známy Devil May Cry 3)! Nie som predsa masochista, aby som si sám spôsoboval psychické traumy a nekontrolované výbuchy hnevu len preto, lebo nejaký pán developer nemal čas hru vyladiť tak, ako by si to vyžadovala, resp. sa na tento aspekt optimalizácie ľudovo povedané vydrbal. Drobný poznatok teda na záver - ak je nejaký titul ťažký, ešte to automaticky neznamená, že bude aj rovnako zábavným. Opak je totižto vo väčšine prípadov pravdou.