Flamy naše každodenné

Ak sa pravideľne zapájate do rozmanitých herných diskusií, alebo teda ak túto oblasť sociálnej interakcie medzi hráčmi aspoň ako tak sledujete, istotne vám neunikol jeden spoločný prvok, ktorý tieto rozpravy kvári – tým prvkom nie je nič iné než sústavné flame-wars, prameniace predovšetkým z vyostrených hádok medzi PCčkármi a konzolistami. Každá zo strán konfliktu si totižto kváka len to svoje a tak sa neraz rozumne rozbehnutá diskusia zmení na zmes zbytočných urážok a osočovania, ktoré zvyčajne s predmetom diskusie nemajú absolútne nič spoločné. Je pravda, že k takýmto nepríjemným hádkam dochádza prevažne z popudu zaslepených fanboyov či nevybúrenej mládeže, avšak sám za seba sa musím priznať, že neraz sa do takýchto „žabomyších“ vojen zapojím aj ja. Dôvod, prečo to robím, je ale prozaický – ak sa raz niekto horlivo bije do pŕs (alebo inak povedané – stavia na zadné) za pravdu, ktorá z hľadiska triezveho uvažovania a logiky nemá so skutočným významom slova „pravda“ nič spoločné, jednoducho mi to nedá a musím zareagovať. Tým zaslepeným fanboyom skrátka musím otvoriť oči, a to aj za cenu nepríjemných invektívov. Sorry, taká je proste realita a keď raz niekto NECHCE pochopiť, že ten jeho názor má logické trhliny – je nutné jednať aj hrubo. Konieckoncov, nie nadarmo sa hovorí že na hrubú dieru hrubá záplata!

Aby ste si ale nemysleli, že tu budem teraz hájiť jednú alebo druhú stranu. Sám som začínal ako ortodoxný PC hráč, ktorého by ani vo sne nenapadlo, že raz to svoje milované PC vymení za niečo tak „ošklivé“, „obmedzené“ a „jednoduché“, akým je konzola. A hľa, stalo sa. Jedného dňa som za súhry šťastlivých okolností vyhral PS2 (phat verziu) a s ňou aj sadu hier, ktoré som samozrejme ihneď podrobil testu. Prvé dni v spoločnosti mojej prvej konzoly boli naozaj ťažké – nepresné ovládanie pomocou gamepadu mi namiesto radosti z hrania prinášalo len sústavnú frustráciu a hnev a keď sa k tomu navyše pridal aj nepekný grafický kabát väčšiny vyhraných titulov, boli moje dojmy z konzolového hrania naozaj na bode mrazu. Situácia sa ale s pribúdajúcimi odohranými hodinami začala pomaly ale isto zlepšovať a tak som sa každým dňom čoraz častejšie pristihol pri myšlienke, že namiesto PC si radšej zapnem PS2. No a tento trend postupného preferovania konzolového gamingu mi ostal až do dnešných dní. Na PC som síce nezanevrel a RPGčka (vrátane onlinoviek) resp. stratégie si nikde inde nevychutnám viac než na mojom desktope, avšak gro mojich hráčskych aktivít dnes výlučne pochádza z platforiem PS3 a Xbox 360. Je teda logické, že ako všestranný hráč mám na veci predsa len triezvejší a nezaujatejší pohľad, než je tomu v prípade zarytého fanboya jednej alebo druhej platformy.

Späť ale k v úvode spomínaným hádkam. Ak si myslíte, že argumenty, používané v týchto flamoch, sú po väčšinu času scestnými a vykonštruovanými, ste na veľkom omyle. Každá zo strán konfliktu totižto veľmi dobre pozná výhody „farby“, ktorú háji. Konzoláci argumentujú väčším pohodlím hrania, príjemnejším užívateľským rozhraním či identickou funkcionalitou v rámci tej ktorej platformy, PCčkári pre zmenu operujú s variabilnejším nastavením technických parametrov (grafika – výkon), presnejším ovládaním pomocou myšky či inými výhodami, prameniacimi z inštalácie titulu priamo na disk. Všetky používané argumenty sú v poriadku a v prípade, ak sú používané s rozvahou, má diskusia ešte vcelku civilizovaný formát. Avšak ten dlho naozaj netrvá – ku slovu sa totižto v drvivej väčšie takýchto názorových stretov dostáva kritika druhej strany, ktorá ale nemá s rozumnou argumentáciou už naozaj nič spoločné. Konzolisti hodia PCčkárom do ksichtu nedostupnosť mnohých konzolových hier na PC, zložité updatovanie driverov či vysokú mieru pirátenia a s tým súvisiaci nezáujem zo strany developerov, PCčkári zakontrujú primitívnym causal gamingom či podpriemerným technickým spracovaním, nehodným súčasnej generácie osobných počítačov. Obe strany sa ale vo svojich domnienkach mýlia – ako konzoly, tak aj PCčka, majú viac menej rovnakú sadu pozitív aj negatív a ak sa človek na uvedené kritické argumenty pozrie s nadhľadom, uvidí, že drvivá väčšina z nich je naozaj len výsledkom prepojatosti a krátkozrakosti.

A to je v podstate fundamentálny problém každého flame-warsu. Neochota akceptovať inú sadu kvalít než tú, u mňa preferovanú, vedie ľudi k tomu, že v snahe stoj čo stoj presadiť svoj názor útočia tak povrchnými a nedomyslenými komentami, až z toho ostáva rozum stáť. Konzolisti často krát tvrdia, že nie je nad to si sadnúť do pohodlného kresla a pustiť si hru na plazme so 7.1 audiom a pomocou jedného gamepadu pohodlne hrať trebárz aj niekoľko hodín v kuse. Akosi si ale neuvedomujú, že PCčkár už dávno neznamená nerd, zhrbene sediaci za stolom a hrajúci na 17“ monitore – dnes je už aj PC hráč vnímaný ako milovník komfortu, častokrát hrajúci v rovnakom pohodlí, ako jeho konzolový kolega. V rovnakom duchu možno znegovať aj fámy z prostredia PC komunity, kde predovšetkým argumentácia, že konzoly sú prednostne domovom povrchných a jednoduchých hier s Auto-Healom a Auto-Aimom je dávno vyvrátená hneď niekoľkými, pre konzoly exkluzívnymi titulmi ako napríklad Ninja Gaidenom či nedávnym Demon´s Soulsom, teda super-hard-core hrami, ktoré sa na PC nikdy nedostanú. Skrátka, zaslepenosť a fanboyizmus najhrubšieho zrna (ktorý možno bez diskusií prirovnať k extrémizmu) vyvoláva najmä v radoch demagogickejšieho hráčskeho publika tak silné emočné reakcie, že namiesto rozumného diskutovania mnoho z takýchto fanboyov zabúda používať mozog a obracia sa k arogantným invektívom, vôbec nesúvisiacim s diskutovanou témou.

Jediným riešením u takto vyhrotených flame-warsov je preto tolerancia. Tolerovať a akceptovať názor inej osoby sa síce neradí medzi rozšírené charakterové črty v rámci našej civilizácie, avšak ak to dokážete -a ja viem, že to nie je až také ťažké- je možné neraz výbušnú diskusiu skrotiť natoľko, že z pôvodne dvoch nepriateľských táborov sa stane jedna navýsosť priateľská masa, nemajúca problém prebrať akúkoľvek tému aj napriek odlišnosti názorov jednotlivých diskutujúcich. Je jasné, že nechať sa vyprovokovať ide naozaj ľahko a sám sa musím priznať, že v mnohých rozpravách si stojím za svojim názorom aj tak povediac cez mŕtvoly, avšak na druhú stranu viem potvrdiť, že pokiaľ existuje priestor pre zmier a tento priestor si uvedomujú obidve stranky konfliktu, je zvyčajne v záujme každej z nich názorový rozkol uzavrieť prímerím. Výnimku tvoria snáď len brainwashnutí fanboyi, ako papagáje dookola opakujúci jednu a tú istú spŕšku PR kecov – u takýchto exemplárov sa v záujme ich záchrany naozaj oplatí pristúpiť ku krajnému riešeniu zvanému verbálne násilie. Iba tak totižto dostanú priestor na precitnutie do reality. Je to smutné, ale je to proste holý fakt!