Kde ste, krabice naše milované?

Tí starší z vás si istotne pamätajú roky, kedy každá hra bola doslova zberateľským kúskom. Prekrásne krabice s bohato zdobenými prednými i zadnými (dokonca i bočnými) stranami boli vďaka svojej vysokej pridanej hodnote neraz obdivovanejšie, než ich obsah samotný a dokonca aj poznám niekoľko ľudí, ktorí mali tie najkrajšie kúsky hrdo vystavené v obývačke, aby tak každému dali najavo, že pomaly sa rozbiehajúca éra digitálnej zábavy má v sebe rozhodne viac, než len tých povestných niekoľko stoviek tisíc jednotiek a núl. Dnes je však situácia úplne iná a s tradičnými „krabicami“ aké poznáme z 90-tych rokov (resp. začiatku nového tisícročia), sa už stretávame naozaj ojedinele. Azda len Blizzard (a samozrejme, CD Projekt) je v tejto oblasti skutočným posledným mohykánom, keďže ako sa tak zdiaľky pozerám, tak všetky jeho posledné diela prišli na trh v prekrásnych krabiciach a nie len v blbých DVD obaloch, ako je tomu dnes vo väčšine (prevažne konzolových) prípadov tradíciou. Je preto zákonite logické si klásť nasledujúcu otázku – kam sa podeli tie v minulosti tak úžasné (a užasne objemné) casy?

Nuž, odpoveď rozhodne nie je jednoznačná, ale v praxi je možné povedať, že za všetkým treba hľadať evolúciu. Vývoj na poli fyzickej distribúcie hier totižto od svojho vzniku zaznamenal rapídny posun smerom k úspornosti, ktorá je daná predovšetkým faktom, že nákladná tlač kvalitných krabicových obalov a ich následné skladanie ani v minulosti neboli bohvieako lacným špásom, nie to ešte teraz, v dobe, kedy je hromadné lisovanie plastových obalov nepomerne ekonomickejším riešením prakticky pre ktorékoľvek odvetvie zábavy (naskytá sa tu vhodná analógia napr. s platňami a ich nástupcom – CD) Samozrejme, v postupnom miznutí tradičných krabicových hier zohral veľkú úlohu aj trend tzv. minimalizácie, teda trend sústavného zmenšovania všetkého navôkol nás. Keď nám kedysi ponúkli dajme tomu v kelímku 100 gramový jogurt a dnes nám ten istý jogurt ponúkajú v kelímku 50 gramovom, a to pritom prosím pekne ešte aj za rovnakú cenu, nejaký „suchý“ DVD obal, v ktorom vám príde očakávaná herná pecka, naozaj neriešite ale beriete to proste len ako fakt a realitu.

Ak som v predchádzajúcom odstavci načal pojem evolúcia, istotne nesmiem taktiež zabudnúť na fenomén, ktorý pomaly ale isto preberá kontrolu nad spôsobom, akým sa dostávame k našim očakávaným herným peckám. Tým fenoménom nie je nič menšie než digitálna distribúcia. Mnohých z vás teraz v momente napadla platforma Steam, avšak je potrebné si uvedomiť, že Valve tento spôsob bezkontaktného biznisu nevynašlo a iba sa inšpirovalo vtedy už existujúcimi službami ako Netflix, ktoré mali s touto formou obchodovania už predsa len nejaké tie skúsenosti. Valve však prišlo na herný trh s touto formou predaja hier ako prvé a preto si zákonite aj ihneď získalo tak výraznú pozornosť. Ako sa časom ukázalo, pôvodne riskantný plán sa ukázal byť ťahom na bránku a tak sa nasledujúce roky po vydaní Steamu na trhu objavili ďalšie konkurenčné formáty (spomeniem napríklad Direct2Drive), pomaly ale isto vytvárajúce základy toho, čo dnes poznáme pod názvami ako Xbox Live Arcade či Playstation Network.

Každopádne, dôvod, prečo digitálna distribúcia slávi také úspechy, je jednoduchý – hráči k tomu, aby si hru kúpili, nemusia z domu vytiahnúť ani len pätu. Ba čo viac - hráči nemusia doma žonglovať s hernými diskami, nemusia sa obávať o ich funkčnosť, nemusia si opotrebovávať mechaniky, nemusia z krabíc utierať prach... nemusia merať dlhú cestu do obchodu len aby zistili, že ich očakávaná hra ešte nedorazila, prípadne sa stihla už vypredať. Skrátka, nemusia robiť nič. Iba sedieť doma, chvíľku počkať kým sa im dotyčná hra stiahne, a hrať. Pohodlnosť je dnes, holt, mimoriadne rozšírenou nemocou a keď sa k tomu navyše pridá aj nespočet pozitív digitálne distribuovaných hier (na čele s výhodou, že hru môžete hrať už v prvej minúte od jej oficiálneho vydania), postupný trend osekávania a zmenšovania krabicových verzií je naozaj len logickým vyústením toho, po čom „idú“ hráči samotní. Veď predsa, aj v hernom biznise platí, že masy určujú trend – nie jednotlivci.

A ako sa na tento vývoj dívam ja? Nuž, ako člen tej staršej generácie hráčov (pozor, nie tej najstaršej – zx spectrum a pod.) musím nad aktuálnym smerovaním krabicových hier, či chcem či nechcem, uroniť len nostalgickú slzu. Ten rituál, kedy ste sa slávnostne vydali do vášho lokálneho gameshopu aby ste si kúpili krabicu dlho očakávanej hry, ten pocit, keď ste si doma svoju novú hernú bombu pomaly rozbalili, tá radosť z toho, ako ste si tú objemnú krabicu s blaženým pocitom aj 5-minút prezerali, len aby ste s rovnakým úsmevom na tvári „nakukli“ aj dnu... nuž, niečo podobné dnešnej generácií zrejme toho veľa nehovorí. Neberte to ale ako kritiku súčasnosti – je to proste fakt a my ako ohrozený druch old-timerov, na tom už skrátka nič nezmeníme. Zapálte teda za dušičky dávnych krabicových hier sviečku a pomodlite sa, pretože to jediné vám dnes, v ére digitálnych distribúcií, ostáva. Amen.