Vďaka ti, Call of Duty!

Fenomén zvaný Call of Duty zrejme pozná každý. Séria mainstreamových FPSiek s rozmanitou vojenskou či armádnou tématikou, totižto celosvetovo predala už desiatky miliónov kópií a preto je na mieste si s prichádzajúcim tretím dielom úspešnej odznože zvanej Modern Warfare položiť otázku, ako vôbec k zrodu tejto ságy a jej masívnemu úspechu došlo. Totižto, tak fenomenálny triumf na poli digitálnej zábavy sa nedá dosiahnúť len za pár dní a preto je naozaj zaujímavé sa pozrieť pod pokrievku značky, ktorú aj v týchto okamihoch pravdepodobne aktívne hrajú stovky tisícov gamerov. Kam až teda siahajú spletité korene série, z ktorej sa nám k dnešnému dňu stihlo urodiť už viac ako 15 dielov?

Verte neverte, ale za zrodom rodiny Call of Duty hier nestál nikto menši, než sám prvý Medal of Honor (celým názvom MoH: Allied Assault). Efektná FPSka, ktorá vo veľkej miere parazitovala na úspechu Spielbergového filmu Zachráňte vojaka Ryana, totižto priniesla so sebou dvojicu podstatných a pre svoj žáner v danej dobe nevídaných inovatívnych prvkov – filmovú atmosféru a skripty, ktoré tú atmosféru veľmi efektne navodzovali. Jasné, obidva spomínané aspekty sa v hrách objavujú prakticky od ich vzniku, avšak bol to práve „prvý Medal“, ktorý ich dokázal zúžitkovať v takej miere, že akákoľvek samoúčelná akčná scéna bola automaticky fanúšikmi „žraná“ bez toho, aby ju akokoľvek dlhodobejšie rozoberali. MoH teda nastolil éru konzumných FPSiek, ktoré stavali svoj úspech predovšetkým na efektnosti a epickosti, pričom nejaké tie prepracovanejšie herné mechanizmy prenechávali iným žánrovým odvetviam.

Samozrejme, tento úspech na poli mainstreamu neunikol pozornosti Activisionu, ktorý ešte v ten rok začal s prípravami na svojej odpovedi – tá mala názov Call of Duty a na trh sa dostala ani ne dva roky po tom, čo herné publikum po prvý krát okúsilo bombastickosť novo-objavenej casual vetvy FPS žánra. Ako sa dalo očakávať, CoD neostal svojej konkurenčnej predlohe nič dlžný a radom nedočkavých fanúšikov Medalu priniesol tak intenzívnu akciu, že ju rada z nich nedokázala predýchať ani po x-tom zahratí kampane. Nasledujúce dianie na poli týchto FPSiek už ale poznáte sami – zatiaľ čo sa tvorcovia Medal of Honoru pokračovaním zvaným Pacific veľmi nevyznamenali, konkurečný titul slávil svojimi dvoma sequelmi nebývalé úspechy, vďaka čomu si ľahko vydobil status najatmosferickejšej FPS série, akú táto planéta poznala. Nasledujúce odbočky zvané Modern Warfare či posledný Black Ops len potvrdili, že pokiaľ hľadáte FPS akciu filmových kvalít, nikde inde než v značke Call of Duty ju nenájdete. No dobre, Killzone či Resistance šablónu COD v istej miere replikujú, avšak v ich prípade je prehnaná snaha o bombastickosť skôr rušivá a do oči bijúca, než vierohodná a pohlcujúca.

Dôvod, prečo tejto značke prikladám tak významnú úlohu v procese vývoja žánra FPS, spočíva predovšetkým v jej základnom a bezchybne fungujúcom hernom koncepte. Triviálny gameplay, autoheal, rambo štýl postupovania vpred, samé výbuchy a skripty, koridor... to všetko totižto umožnílo tvorcom tejto ságy vytvoriť pre hráčov dychberúci akčný zážitok, ktorý si užijú aj bez toho, aby do herného procesu zapojili čo i len jednu mozgovú bunku. Na jednej strane sa tak hra vďaka herným dizajnérom stala akýmsi interaktívnym „filmovým“ blockbusterom, na strane druhej však neumožnila hráčom robiť čokoľvek iné než to, čo im nariadil sám herný developer. No a práve tá nesloboda a kvázi-onrailovosť série Call of Duty viedla k tomu, že aj napriek dobročinnému zámeru pritiahnúť k sebe čo možno najväčšie masy ľudí, ju začalo ortodoxné krídlo tzv. hard core gamerov nemilosrdne odsudzovať. Mnoho z týchto hlasov kuvičích, hlasov, ktoré žáner FPS už stihli zgeneralizovať do akejsi bezduchej formy zábavy pre „konzum“, si pritom neuvedomuje, že nebyť hier z nálepkou Call of Duty, mnoho dnes už štandardných herných prvkov, by možno neexistovalo.

Spomínaný autoheal, checkpointy, quick-time eventy, pohľad cez mieridlá... to všetko, čo v konečnom dôsledku viedlo k fenomenálnemu úspechu prvého Call of Duty, sa postupne presadilo v drvivej väčšine žánrov a dnes si už bez spomínaných herných prvkov ani len nevieme predstaviť život. Ak sa navyše ohliadneme do minulosti, uvedené zjednodušenia boli v čase ich zavedenia pozitívne prijaté drvivou väčšinou vtedajších hráčov, čo jasne naznačuje, že tí dnešní sú buď prehnane konzervatívni, alebo chcú za každú cenu vyčnievať z radu. Nech je ale pravda akákoľvek, je jasné, že sérii Call of Duty vďačíme za mnoho skvelých dizajnérskych nápadov a ako takú by sme si ju mali väžiť v rovnakej miere, ako dajme tomu legendárne diela od pána Molyneuxa. A len tak čiste z osobénho hľadíska – COD: Black Ops považujem za najatmosférickejšiíu FPS poslednej dekády a jej kampaň som si užil možno ešte viac, než filmové akčnáky z produkcie M. Baya. Značí to o mne, že som casual gamerom v zmysle akejsi menejcennosti? V žiadnom prípade – iba si dokážem užívať každú hru bez akýchkoľvek predsudkov. A v rovnako otvorenom a tolerantom duchu by ste k tejto sérii (ale nie len k nej – aj k ostatným hrám všeobecne) mali pristupovať aj vy.