Resistance 3

Chlapci si evidentne dali pivko, dve a nakoniec sa rozhodli, že oživia sériu tým, že usmrtia hlavného hrdinu (aký krásny paradox). A ako sa rozhodli tak urobili, takže ak ste čakali, že koniec druhého dielu bol len nejaký sen, alebo výplod niečiej fantázie máte smolu. Olovená guľka skúmajúca zákutia mozgu Nathana Halea (otrasné meno mimochodom) nebola žiadna fabulácia, ale svinsky štipľavá realita.

Ak si dobre pamätáte tak chlapík, ktorý stihol vypáliť Haleovi guľku medzi oči, kým sú ešte dve a nie štyri po každej strane tváre, sa volal Joseph Capelli. A práve jeho príbeh sa nám rozhodli autori vypovedať v treťom dieli Resistance.

Dej hry je situovaný 4 roky po udalostiach, ktoré znamenali koniec Halea a začiatok Capelliho, teda do roku 1957, kedy Chiméra obsadila celé Spojené štáty Americké a znížila stav preživších Homo Sapiens na 10% pôvodnej populácie planéty. Začiatok hry vás zastihne v Haven-e, zapadákova niekde v Oklahome, kde Capelli spolu so ženou, synom a ďalšími preživšími tvoria malú komunitu, ktorá denno denne odoláva prieskumom armády Chiméry a snaží sa žiť ako tak dôstojný život. Ale každá idylka (hoci v tomto prípade je to asi príliš silné slovo) raz skončí. Jeden z prieskumov Chiméry tajný úkryt odhalí a všetkým preživším neostáva nič iné ako sa narýchlo pobaliť a utiecť. Tu by som sa rád zastavil a položil rečnícku otázku, prečo, PREČO z nás stále autori hier robia debilov, alebo ako inak vysvetliť to, že sa skrývajúci takmer v každej hre prezradí nejakým nechtiac vydaným zvukom. Vojaci Chiméry totiž prehľadávajú mesto a hoci odbojári stoja v domoch pozdĺž ulice žiaden mutant si ich nevšimne. To mi chcete nahovoriť, že rasa, ktorá dokáže postaviť vesmírnu loď, zbrane strieľajúce skrz materiály nevynašla nič také ako termovíziu? Ach jaj, koniec povzdychu....

Capelli sa však úteku nezúčastní navštívi ho totiž jeho starý "priateľ" Fjodor Malikov a vynúti si jeho účasť na ceste do New Yorku, kde sa podľa neho deje niečo veľmi znepokojujúce. No a tu už konečne prichádzame na radu aj my, hráči. Capelli sa nám dostáva do rúk a jeho cestu naprieč 4 štátmi východného pobrežia USA z Oklahomy do New Yorku absolvujeme s ním.

Prvý pohľad na hru nenadchne. Grafika, ktorá by vyrážala dych tak pred dvoma-troma rokmi, absolútne lineárny koridor a nabiehajúci protivníci. To sú prvé pocity, ktoré som si zapísal do recenzentského notesu. Až sa mi chvíľku prestalo chcieť recenzovať. Ale prekonal som sa a postupne zisťoval, že Insomniac predsa len vedia.

Úplný začiatok hry vo mne výrazne evokoval nedávno predávaný a pomerne rýchlo do zabudnutia upadnúci Homefront. Úplne rovnaké scény ľudí prežívajúcich niekde na periférii nejakého zapadákova, rovnaké podzemné bungalovy aj samotný gameplay. Až postupne začne Resistance naberať svoju vlastnú identitu, hoci inšpiráciu z iných hier tu cítiť na sto honov (koľkokrát ešte zažijeme z Half Life 2 skopírovaný Ravenholm?).

Aby som sa priznal, nikdy som nebol fanúšikom série Resistance, keď už tak som si zahral, jej nevlastnú sestričku Killzone, ktorá mi svojim masovejším poňatím padla oveĺa viac do noty. Ale ako som pomaličky postupoval z Oklahomy, cez St. Louis do Pennsylvanie zistil som, že aj tento "lonely wolf" systém vie zabaviť. Našťastie nie vždy bojujete sami (ehm teda ako sa to vezme), sem tam sa s vami "zvezú" nejakí tí preživší a snažia sa vám pomôcť. Snažia sa ale s veľkými úvodzovkami, ich inteligencia je totiž veľmi nízka a palebná sila ešte tak o 99% nižšia. Stávajú sa potom aj také situácie, že 4 spolubojovníci strieľajú z pár metrov do obludy, ktorá, ale poslušne odmieta umrieť až kým neprídete a nevystrelíte do nej vy. (Ale aspoň viem ako sa cítil Bruce Willis, keď v Smrtonosnej pasci 2 zistil, že špeciálne komando strieľa na teroristov slepými nábojmi.

Zbrane nejakou veľkou inováciou neprešli, recyklovali sa tie staré. Každá zbraň má ale dva módy streľby, takže predsa len je hra v tomto smere trocha variabilnejšia. Rovnako tak za každého zabitého protivníka určitou zbraňou získavate body a ak ich nazbierate dostatok zvýši sa level danej zbrane, čo sa prejaví jednak esteticky a jednak zvýšenou palebnou silou. Každá zbraň je podrobne predstavená vo veľmi pekne spracovanom tzv "žurnále", čo je akýsi interaktívny zápisník , kde o každej zbrani nájdete ako textový popis, tak aj video s demonštráciou dopadu účinku zbrane na nebohého člena armády Chiméry.

Podobne ako vaši spolubojovníci ani protivníci nie sú žiadni laureáti vysokoškolských titulov, takže väčšinou stačí mať prst na spúšti a oni si do tej spŕšky guliek už nejak nabehnú. AI nikdy nebola silnou stránkou Resistance a tretí diel na tom nič nemení. Chýbajúcu inteligenciu tak protivník nahrádza množstvami, a keď vravím, že množstvami, tam mám na mysli skutočne MNOŽSTVAMI protivníkov. Častokrát to je jednoducho peklo na zemi, Bojovníci Chiméry sa valia zo všetkých smerov a vy tancujete pomedzi nich šialené flamengo, tak aby ste prežili a oni nie. Niekedy je to až neskutočné koľko protivníkov je schopných vygenerovať sa vo vašej blízkosti. S tým je však spojený aj jeden veľký neduh tretieho dielu Resistance. Tým je úplne náhodný respawn súperov. Hra ich totiž pokojne vygeneruje aj vám za chrbát. Márne sa tak smejete skrytý v miestnosti do ktorej je len jediný vchod, ktorý poctivo kropíte salvami z Bullseye. Hra si s kľudom angličana vygeneruje hybrida za váš chrbát a vy sa zrazu nestačíte diviť prečo sa váš hrdina na zemi zvíja v predsmrtnom kŕči.

Ak sme pri bojovníkoch Chiméry povedzme si, že príliš nových tvárí nepribudlo, maximálne sa updatovali tie staré na nejaké novšie verzie. Okrem "military" chiméranov vás tentokrát čakajú aj tí zvaní "feral", čiže divo žijúci, ktorí ale robia neplechu na oboch stranách barikády, čo je dobre vidieť, keď si to taký Widowmaker namieri priamo do stredu bitevného poľa a začne masakrovať svojich vzdialených bratrancov Hybridov. Hybridi budú naďalej tí na ktorých narazíte najčastejšie, no tentokrát si užijete aj s ich rôznymi variantami. Rovnako ako zbrane aj každý protivník má svoj vlastný zápisok v žurnáli s krátkym textom o ňom a predovšetkým je tam napísané aj to, čo na neho platí, respektíve čím ho najrýchlejšie pošlete na druhý svet.

Hra ponúka aj ďalšie vecí za ktoré ju treba pochváliť, ale vypichnem aspoň dve. Prvou je variabilita prostredia, už som to čiastočne nahryzol v úvode. Cesta naprieč východným pobrežím USA ponúka množstvo lokácií a autori sa vybúrili. Zdevastovaná mestská zástavba, podzemné bane, stará opustená väznica, rovnako opustené uhoľné bane, zapadákov niekde v horách, tým všetkým si budete musieť prejsť, kým raz a navždy nerozseknete zápletku v newyorskom veľkom jablku. Rovnako tak nezabudli autori ani na variabilitu misí a namixovali taký koktejl, ktorý vás tých 8 hodín, ktoré hra na strednej obtiažnosti trvá, nudiť určite nebude. Druhou vecou, ktorú nesmiem zabudnúť pochváliť je dopĺňanie zdravia. To sa totiž nedopĺňa automaticky hneď ako sa skryjete za najbližší roh, ale pekne staromódne musíte zbierať lekárničky, respektíve akési ampulky so zeleným sajrajtom, ktoré sem tam vypadnú aj zo zabitého protivníka. Za seba hovorím, že tento systém mi vyhovuje oveľa viac, pretože adrenalín boja s posledným dielikom zdravia je to čo ma na hrách bavilo od nepamäti. Pochváliť môžem aj zvuky, ktoré sú skvelé a od prvého započutia sirény, ktorá je akýmsi poznávacím znakom série, vás vtiahnu do atmosféry boja o prežitie.

Žiaľ záporov tiež nie je málo, už som spomínal respawn nepriateľov, kedykoľvek a kdekoľvek, absolútne lineárny koridor, ktorý vás núti ísť vždy priamo spredu na súpera (vojenskí taktici by horko zaplakali), grafiku, ktorá je až nedôstojná roku 2011 a nízku AI súperov. K tomu musím pridať aj tradičné cheatovanie protivníkov, ktorí sú schopní vidieť v tme aj hmle na kilometre ďaleko a okamžite páliť vašim smerom, hoci by podľa akéhokoľvek fyzikálneho zákona ani len nemali tušiť, že od strachu kakáte za stromom 200 metrov od nich. Síce vlastne majú osem očí tak to možno nebude cheatovanie ale gamedesign.

Zatiaľ je to teda na vážkach či sa dostaneme nad priemer, alebo sa Resistance stratí vo vodách šedivého priemeru. Osobne som bol naklonený tomu, že hru medzi priemerné FPS aj zaradím, ale nakoniec ma presvedčila, že v nej predsa len niečo je. Čím? Co-op módom, ten je skvelý, hoci ako takmer celá hra, oproti predchádzajúcim dielom prešiel určitou redukciou. Už sa do neho nezapojíte ôsmi, ale len dvaja (druhý bojovník našťastie nie je len nejaký bezmenný pricmrdávač, ale nesie si so sebou celú hru meno John Harper a je do deja celkom logicky zapojený). Skvelá vec je, že oproti mnou obľúbenejšej sérii Killzone ponúka tretí diel Resistance nielen možnosť boja v split screene na jednej obrazovke, ale aj online coop, kedy si pekne každý vychutnáva hru vo svojej obývačke. Za kooperatívnu hru teda tlieskam a ako hovorím, napokon to bola ona, ktorá ma presvedčila, že sa oplatí podať hre pomocnú ruku a vytiahnuť ju z neľútostného bahna priemeru.

Žiaľ multiplayer vám zatiaľ priblížiť nemôžem, pretože v čase recenzovania online funkcie ešte neboli prístupné, ale je celkom možné, že sa k nemu neskôr vrátime v samostatnej recenzii. Budeme naň totiž zvedavý už len z toho dôvodu, že oproti svojim predchodcom prešiel drastickou diétou a tam kde ste sa ešte minule mohli preháňať 64, resp. 40ti už budete len 16. Vraj to robí zážitok z boja osobnejším, tvrdí PR oddelenie. To je určite skvelé, som vždy rád, keď poznám súperov z druhej strany zemegule po mene.

Aby som to nejak zhrnul Resistance 3 neprekročila tieň, ktorý vrhajú jej dvaja predchodcovia, priznám sa, že nechápem ani dôvod, prečo vyšla v tom istom roku ako Killzone 3, teda ďalšia exkluzívna strieľačka pre PS3, ktorá je ale prakticky takmer vo všetkom lepšia. Tu už hre nepomôže ani dobrý kooperatívny mód, ani strhujúce boje s bossmi, na ktoré vždy Resistance spoliehala, síce hra preskočila latku priemernosti, ale chrbtom sa o ňu už viac ako výrazne obtrela. Štvrtý diel, ku ktorému si tvorcovia samozrejme ponechali otvorené vrátka tak už bude mať čo robiť, aby sa nestratil v dejinách nepovšimnutý.