Hry ako katalyzátor agresivity?

Nórska tragédia istotne otriasla každým normálnym človekom. Masakra, ktorá sa odohrala na dvoch miestach tohto malého severského štátu, si dokopy vyžiadala 77 obetí, pričom ale obetí priamo i nepriamo ovplyvnených touto udalosťou je istotne mnohonásobne viac. Anders Behring Breivik sa behom dňa stal jedným z najhrozivejších masových vrahov celej našej éry a od dnes bude dávaný do kopy s takými kreatúrami ako Charles Manson, Stalin či Miloševič.

Dôvod, prečo tu dnes ako úvodník rozoberám práve tragédiu z Nórska, má ale svoje zásadné opodstatnenie - Breivik totižto nebol idiot, bol na svoj hanebný čin dobre pripravený a okrem vojenského výcviku v Bielorusku si aktívne svoju taktiku cibril aj hraním hier, konkrétne teda World of Warcraftu a Call of Duty: Modern Warfare 2. Tieto skutočnosti vyplývajú z viac ako 1500 stranového manifestu s názvom "2083 - Európska Deklarácia Nezávislosti", na ktorom Breivik intenzívne pracoval niekoľko rokov a ktorý rozposlal svojim najvernejším kamarátom v rámci sociálnej siete Facebook. Azda nemusím pripomínať, že spomínané uvedenie hier ako možných "taktických" trenažérov tohto vraha storočia momentálne na pôde Nórska vyvoláva hromadu rozporuplných reakcií o odoziev.

Prvou takoutu nepremyslenou reakciou je stiahnutie viac ako 50ky hier z obchodnej siete Coop Norway. Ide o tituly ako Homefront, Black Ops, MW2, Sniper: Ghost Warrior, CSko či World of Warcraft, ktorý ale spomedzi ostatných "postihnutých" FPSiek vyčnieva nie len z hľadiska rozdielnosti žánra, ale aj z hľadiska úplnej nesúvislosti s tým, čo Breivik vykonal. Coop samozrejme potvrdil, že uvedené hry zmizli z pultov len dočasne, i tak sa ale jedná o doslova učebnicový príklad toho, ako NEreagovať na tlak verejnej mienky keďže tá, ako všetci dobre vieme, je v drvivej väčšine prípadov maximálne povrchnou a nezakladajúcou sa na žiadnych overených faktoch.

Okrem reakcie zo strany jedného obchodného reťazca (ostatné ale túto iniciatívu chvála bohu nepodporili - zrejme majú viac zdravého rozumu než ich konkurent a len tak ľahko sa nenechajú strhnúť davovou psychózou) sa ale v Nórsku začínajú objavovať aj hlasy, ktoré chcú na hry uvaliť rovnako nezmyselnú cenzúru, ako to s "úspechom" robí Nemecko. A to je, ako musíte uznať aj vy, naozaj prehnanou reakciou.

Vo vecí možného neblahého vplyvu akčných hier na formovanie osobnosti sa len pred pár dňami vyjadril samotný autor žánra FPS, John Carmack, ktorý len potvrdil to, čo už všetci veľmi dobre vieme - hry prednostne slúžia na uvoľnenie stresu, resp. nahromadenej agresie a nie na ich stimuláciu a zvýraznenie. Carmack sa pritom opieral o aprílovú štúdiu vykonanú Texaským výskumným ústavom, ktorá jasne tvrdí, že za pokles kriminality v US môžu nie len lepšia policajná práca či pokles zájmu o drogy, ale taktiež aj vzrastajúca popularita digitálnej zábavy.

Inými slovami, deti, ktoré by za iných okolností trávili čas vonku a čelili tak mnohým nástrahám spojeným s kriminalitou či drogami, tak svoj čas strávia v bezpečí domova. Navyše, podľa uvedenej štúdie slúžia násilné hry ako vynikajúca katarzia, tzn. že preberajú na seba všetku agresiu, ktorú hrajúci jedinec môže v sebe v tajnosti dusiť. Výsledkom hrania teda nie je zvýrazňovanie akýchkoľvek s agresivitou súvisiacich charakterových čŕt hrajúceho jedinca ale paradoxne ich tlmenie.

Ono, k takémuto záveru je možné dôjsť aj použitým obyčajného sedliackeho rozumu - vražda nie je len tak hocijakým činom, ktorý by sa dal nejako "odčiniť". To nie je urážka osoby, za ktorú sa dá ospravedlniť. Je to výsledok tak silného psychického defektu, že normálny človek pri pomyslení nejakej takej eventuality vykonanej jeho rukou začne nad sebou ihneď uvažovať, či je v poriadku. Samozrejme, osobitným typom vrážd sú tie spôsobené pod vplyvom afektu, kedy vrah zabije obeť z dôvodu psychického a emocionálneho tlaku, avšak chladnokrvná vražda, kedy ju osoba plánuje dopredu a je si plne vedomá, čo má v pláne urobiť, sa nedá jednoducho "vyhecovať" hraním nejakej hry.

Sme predsa ľudia a máme v sebe zakorenené nejaké morálne a etické zábrany, ktoré nám skrátka nedovolia spraviť niečo tak hanebné, ako je pripraviť druhú osobu o jej život. To dokážu len ľudia s psychopatickou anomáliou, ľudia emočne poškodení, ľudia, ktorí síce navonok nemusia pôsobiť vôbec nápadne, avšak v momente vraždy u ktorých naplno vynikne ich utajená krutosť a bezcitnosť, prameniaca z pocitu menejcennosti, teda pocitu, ktorým väčšina psychopatov trpí.

Hry hrám od 8 rokov. Dostal som sa do styku s tak obrovským množstvom násilných a brutálnych hier, že pokiaľ by mali byť tie vyhlásenia o hrách ako spúšťačoch agresie pravdivé, už by som mal sedieť niekde v lochu, odsúdený za násilnú či inú obzvlášť závažnú trestnú činnosť. Nestalo sa tak a ani sa nikdy nestane. Totižto, milujem digitálnu zábavu preto, lebo viem rozlíšiť realitu skutočnú od reality virtuálnej. Dokážem to ja, dokáže to okruh mojich friends, dokáže to každý normálny človek.

Nedokážu to len obmedzení jedinci ktorí sa boja pozrieť pravde do očí a tak sústavne pri takýchto katastrofách hľadajú iného vinníkov než tých, ktorí nimi v skutočnosti sú. A samozrejme, nedokážu to ani psychicky narušení vrahovia, keďže v podstate vrahom ani normálny, zdravý človek byť nemôže. Moja rada? Len si pekne hrajte všetky hry ktoré vám prídu pod ruku, pretože pokiaľ vo vás drieme tichý zabijak, istotne to nebudú gamesy, ktoré ho "vytiahnu" na povrch. Na 99.9 percenta to totižto bude naša netolerantná spoločnosť!