Duke Nukem Forever

Nostalgia je sviňa. Behom sekundy dokáže zatemniť aj tú najčistejšiu myseľ, následkom čoho „postihnutý“ jedinec stráca akýkoľvek realistický úsudok. Preč je neprikrášlené vnímanie veci takej aká je – v momente akútneho nostalgického poblúznenia totižto na scénu vstupuje deformovaná vízia reality, ktorú skrátka pod ťarchou spomienok vnímame pod úplne inými kritériami, než by sme to robili za tzv. rovnovážneho stavu. Žena, v skutočnosti nehodná ani deravého groša, je tak pod vplyvom omamnej látky zvanej nostalgia zrazu nesmierne atraktívnym objektom záujmu, keďže tá divoká noc, ktorú ste s ňou pred nejakým časov v stave alkoholového opojenia strávili, vám skrátka tlačí krv inam, než by sa pri plnohodnotnom zapojení mozgu patrilo. Počkať... to nebude asi nostalgia, však? To bude len animálny pud, ktorý...

No dobre, nechal som sa kúsok uniesť. Nostalgia možno nemusí byť až tak zlá, ako sa môže na prvý pohľad zdať. Je to jedna z najlepších reštaurácií v Spišskej Novej Vsi a pokiaľ ste v nej neboli, prichádzate o priam nezabudnuteľný gastronomický zážitok. Ehm. Vidíte? Aj to je nostalgia (v tom pravom slova zmysle, samozrejme). Spomienka na niečo čo mi natrvalo utkvelo v pamäti ma práve donútila urobiť tu reklamu jednej reštike aj napriek tomu, že som v nej bol len zo pár krát a aj to len v rámci „okružnej“ tour po východe našej krajiny. Holt, nostalgia je vskutku mocnou psychózou a je preto nanajvýš dôležité jej úplne neprepadnúť, ale zachovať si aj trošku toho realistického, neprikrášleného pohľadu na vec.

Duke Nukem Forever je titul, ktorý by bez spomínaného javu na písmeno N, dnes nemal šancu ani medzi budgetom. Hra, ktorá nám tu zrejme zavítala až z ďalekej minulosti, je totižto tak neskutočne odfláknutým a náhodne pozliepaným kusom softvéru, že byť človekom ktorý nemá o Dukovi ani len šajn, podám na tvorcov za tento “odpad“ trestné oznámenie za to, že ma ľudovo povedané okradli. Nerobím si srandu. Tak drastický rozdiel v dojmoch a pocitoch môže tento titul vyvolať v závislosti od miery nostalgie, akú vo vás vyvolá. No, možno som to slovíčko odpad použil zbytočne melodramaticky, avšak ak mám pristúpiť k DNF nadovšetko nezaujato, inak ako SOTVA priemerným herným produktom ho naozaj nazvať nemožno.

No dobre, abstraktné kecanie ešte nikdy žiaden osoh spoločnosti neprinieslo (viď naši politici), takže prejdem rovno k argumentom. Duke Nukem Forever je vtipný. Je sám seba parodujúci. Je plný vulgárneho, fekálneho i dospelejšieho humoru, a to v takom množstve, že si z tých heftov naozaj nájde každý ten, na ktorom sa pobaví. Mňa osobne napríklad rozosmiala referencia na filmový Inception či odkazy na niektoré ďalšie filmy, avšak hromada sexistických narážok mi niekedy pripadala až nevhodná či ba priam nevkusná. Ja viem, v čase Dukeho 3D, keď sme boli všetci v rozpätí 12-18 rokov, tieto ľahké porno prvky fungovali v žánri FPS ako krásne spestrenie, avšak dnes to už skrátka pôsobí až príliš kŕčovito a zastaralo. Vrcholom totálne zbytočnej kontroverznosti je potom snový level (v ktorom je aj spomínaná odvolávka na „Počiatok“) kdesi v polovici hry, ktorý vás postaví do role šéfa jedného strip klubu. O náplni tejto sekcie hry naozaj nemá zmysel polemizovať – jednak nechceme dostať pokutu za propagáciu porna neplnoletým (ktorí nás určite čítajú) a jednak, jednak by nám bolo pri popisovaní onej náplne naozaj trápne. Konieckoncov, domyslite si sami, čo asi tak robí šéf klubu, kde sa ženy vyzliekajú do naha. Nie, toalety určite nečistí...

Druhým prvkom hrateľnosti, ktorý by vás mohol eventuálne ako tak pobaviť, sú potom všakovaké Dukovinky, teda blbosti, ktoré môžete v rámci herného sveta robiť. Tlakovať činky, trénovať vaše boxerské skillz, hrať pinball, basket či hazardné hry, to všetko tu je a ak sa k tomu navyše pridá aj užívanie všakovakých návykových a stimulujúcich látok (pivko, steroidy), zistíte, že aj keď ste to isté už raz (pred 15 rokmi) videli, v dnešnej dobe zameranej na realizmus a vierohodnosť to stále pôsobí hravo a osviežujúco. K spomínaným dukovinkám sa ale pridáva aj novinka, ktorú väčšina z vás, DukeFilov istotne len veľmi ťažko strávi  – náš blonďatý hrdina totižto vyfasoval novú EGO-lištu, ktorá slúži ako auto-healujúci health-bar, s tým ale, že si jeho rozsah postupne zväčšujete. Ako? Nuž... pozriete sa do zrkadla? Bum, 1 bodík k EGO lište k dobru! Pozriete sa do porno časáku? Prásk – 2 bodíky k vášmu EGU k dobru. Zabijete obzvlášť prerasteného bossa? 10 plusových EGO bodov! Skrátka, hra vás týmto spôsobom núti k interakcii s objektami herného sveta a z vlastnej skúsenosti môžem povedať, že bez dostatočne veľkého EGA by boli niektoré neskoršie pasáže singleplayerovej kampane naozaj hnusne obtiažnymi. A to som prosím pekne hral len na normále! Po dlhom čase tu totižto máme naozaj obtiažnu FPSku, ktorá vás núti sa schovávať kade tade, pretože stačí len pár nepozorných vystavení sa nepriateľom a už ležíte s rozbitými brilkami v kaluži krvi.

U obtiažnosti sa ale na moment zastavím. Duke Nukem Forever bol z koncepčného hľadiska vyvíjaný ako mind-less strielačka ala Painkiller či Serious Sam, u ktorej by ste mali kosiť protivníkov po stádach bez toho, aby ste sa museli strachovať, že vás sundajú na jednu ranu. Nasvedčujú tomu ako zbrane, tak i dizajn jednotlivých levelov. Neraz totižto čelíte mnohopočetným vlnám protivníkov, ktorí sa na vás húfne nahrnú zo všetkých strán a pokiaľ ich všetkých rad-radom nepozabíjate, ďalej sa skrátka nedostanete.  Problém ale nastáva práve v súvislosti s nevyváženou náročnosťou hry – tam kde som si chcel z chuti zastrieľať, tam sa musím skrývať ako v nejakej taktickej akcii, pretože autori sa akosi nevedeli rozhodnúť, ktorým smerom sa vydajú. Touto schizofréniou citeľne trpí dynamika a spád hry, pretože aj napriek tomu, že hráte za „napumpovaného“ machra a obávaného hrdinu, Dukeho, ste stupídnym dizajnérskym rozhodnutím donútení čupieť za nejakou blbou bedňou len preto, aby sa vám dobila EGO lišta a vy ste tak mohli opäť nabehnúť na pár krátkych okamihov do akcie.

Ďalšia dizajnérska idiócia prichádza v momente, kedy si budete chcieť prehadzovať medzi jednotlivými zbraňami. A ejha! Ono to nejde.. teda ide, ale zo sebou môžete niesť všeho všudy len dva kúsky (plus pipe bomby a trip míny). Ja sa pýtam – prečo? Prečo dopekla keď sa hra sústavne hrá na super nostalgický kus softvéru, prečo musí obsahovať niečo súčasné, niečo novodobé, niečo, čo k jej vizáži a štýlu absolútne nepasuje? Veď predsa v pôvodnom Dukovi bola polovica zábavy spojená s tým, ako sme mohli bláznivo experimentovať so zbraňami! Nie. Tu sme namiesto toho odkázaní na dnes už štandardizované obmedzenie na dvojicu pufátok – pričom ale hromada herných situácií doslova vyzýva k tomu, aby sme sa s celým zbrojným repertoárom titulu v daný okamih dokonale vyblbli. Mne to skrátka pripadá, akoby sa Gearbox rozhodol ten pôvodný build z roku 2008 obohatiť o niečo nové, akurát že tým „novým“ podľa môjho skromného názoru domrvil aj to dobré, čo v titule bolo.

Chcete ďalší dôkaz? Tak dobre. Dizajn levelov. Sú lineárne, nechýba im akási vnútorná štruktúra a keď už nič iné, tak aspoň neurazia svojou variabilitou. Samozrejme, všetko je viac menej stráviteľné až do doby, kedy nenarazíte na ďalší originálny prvok hrateľnosti – logické hádanky. Tie sú zjavne inšpirované dnes už primitívnymi rébusmi z Half Lifu 2, avšak v porovnaní s konkurenčnou akciou od Valve majú jeden zásadný nedostatok – ich variabilita končí u čísla 1. 1 typ hádanky, ktorý si počas hry zopakujete niekoľko krát. Bomba. Fakt inovatívny a gameplay obohacujúci prínos pánov z Gearboxu. Čo v súvislosti s levelmi taktiež naštve, je ich zúfalá krátkosť, kedy levelom prebehnete ani nie za pár minút, na čo nasleduje extréééémne dlhý loading, počas ktorého si v pohode spravíte kávu... a možno ju aj stihnete vypiť. No skrátka, mess, alebo inak povedané bordel. Jediným fakt že výborne navrhnutým levelom bol DukeBurger – zbytok bol buď šedivý ako kostolná myš, alebo zbytočne zdĺhavý (mám na mysli hlavne sekciu za volantom monster trucku, ktorá nie a nie skončiť).

Autori sa taktiež nepochlapili ani v prípade variability súperov – fakticky tu nestretnete ABSOLÚTNE žiadneho nového netvora, ktorého by ste už nevideli v Dukovi 3D. Dokonca aj bossovia sú navlas rovnakí a dokonca sa tu aj niekoľko krát opakujú! Minimálnym upgradom prešiel taktiež multiplayer a nebyť niektorých funny zbraní, neexistoval by na svete absolútne žiaden dôvod ho čo i len na moment otestovať. No a keď si k tomu všetkému pridáte aj podpriemerné technické spracovanie s brutálnymi frame-dropmi, hromadu buggov (jedna pasáž pred OctoBrainom ma nepustila ďalej kvôli tomu, že sa nejaký poletujúci nímand niekde zasekol a nemohol som ho sundať) či vyslovene nulovú pridanú hodnotu, ostáva vám pred očami titul, ktorý inak ako odpadom nazvať nemožno. Fuck nostalgia! My chceme kvalitné hry bez ohľadu na ich meno a nie tituly, ktoré nič iné okrem mena neponúkajú. A práve do tej druhej kategórie bez diskusií spadá aj Duke Nukem Forever. Krátke doporučenie: ruky preč – a to platí aj pre vás, ktorí na Dukeho nedáte dopustiť!