Operation Flashpoint: Red River

Je potrebné povedať, že ich prvý zárez v sérii – Dragon Rising – bol všetko iné len nie tou povestnou kvalitou, ktorú sme od pokračovateľa legendy čakali a tak sa oči fanúšikov uprene zahľadeli na Red River, akýsi reparát štúdia, sľubujúci po všetkých stránkach vylepšený technický i hrateľnostný koncept Dragon Risingu. Ako to teda dopadlo a či sa vôbec autorom podarilo aspoň z časti replikovať to čaro originálu, to sa už dozviete na nasledujúcich riadkoch. Ale dopredu vás varujem – prehnané očakávania nechajte pre istotu zavreté v skrini... mohli by vám pri čítani textu nepríjemne uškodiť.

Už počas prvotných okamihov s hrou vám bude jasná jedna vec – tvorcovia sú veľkými fanúšikmi „špinavých“ CNN reportáži a dokumentov, čo dávajú v rámci titulu aj patrične najavo a tak sa nezľaknite, pokiaľ vám obraz z ničoho nič začne vyhadzovať nepekné glitche, mylne naznačujúce, žeby vám odchádzala vaša TV či monitor. Nie, nebojte sa, neodchádza to len autori chceli zvýrazniť surovosť reality, na ktorú sa počas viac ako 12 hodinovej singleplayerovej (ale i kooperatívnej – o tom neskôr) kampane mnoho krát odvolávajú. Darí sa im to? Nuž, je to tak pól na pól. Samotná premisa príbehu totižto sľubuje relatívne vierohodný konflikt na pozadí reálií, ktoré by v našom svete kľudne mohli vzniknúť. Píše sa rok 2013 a v drobnej krajine blízkeho východu, Tadžikistane, relatívne početná americká armáda vykonáva svoje operácie, s cieľom vypudiť zo zeme všetky teroristické a záškodnícke bunky, ktoré sa tam usadili. Veľmi málo však vie o prebiehajúcej Čínskej invázií a v momente, kedy pravda vypláva na povrch, sú zdecimované jednotky US armády dotlačené k potupnému ústupu. To, čo nasleduje potom je možné v skratke opísať ako nadmieru strategické i taktické manévrovanie, ktoré by bez akýchkoľvek nelogickostí boli v pohode zrealizovateľné aj v skutočnom svete. K výbornej vierohodnosti a uveriteľnosti konfliktu potom v nemalej miere prispieva aj koncept zdĺhavých presunov medzi jednotlivými úlohami, rozloha levelov či sústavne dorozumievanie sa medzi jednotkami, zvýrazňujúce fakt, že operácia je naozaj veľká a koordinovaná niekym z velenia tak, aby mala na konte čo možno najmenej strát na životoch. Tých “emerických“, samozrejme.

Zatiaľ je teda všetko bez diskusií v poriadku. Problém ale nastane v momente, až niekto z dvojice vašich nadriadených otvorí ústa. Počas briefingov totižto zažijete nekompromisné peklo plné tak hrozivého patriotizmu a pátosu, že vám z toho bude na zvracanie. Váš veliteľ sa nevyjadruje ako normálny človek, ale ako degenerovaný extrovertný vlastenec so sklonom k populizmu (or what the hell is it), vďaka čomu budete väčšinu úvodov skutočne trpieť. Ide samozrejme o formu jeho prejavu, ktorá sa skôr hodí do nejakej paródie a nie do titulu, ktorý sa snaží konflikt zobraziť čo možno najrealistickejšie. Ešte horšie ale obstál váš seržant, s ktorým budete vyrážať do bojov – Knoxx a jeho desiatka pravidiel – to je ako počúvať pokazený gramofón. Je otravný, ukecaný až za hrob, klapačku si nezavrie jak je rok dlhý a keď vám aspoň 100x nezopakuje tie jeho pravidlá, tak ani raz. Obzvlášť komicky pôsobia tie jeho prednášky počas transportu na miesto výsadku, kedy po väčšinu času sedíte vo vrtuľníku mlčky ako kôpka nešťastia (a to myslím všetci, vrátane ostatných vojakov!), zatiaľ čo vám Knoxx trepe do hlavy jeden väčší žvást než druhý. Blee... ak ste chceli poznať ako v skutočnosti vyzerá rušička akejkoľvek atmosféry, seržant Knoxx vám ju mile rád predvedie. Naozaj stupídny charakter ktorý sa totálne mína účinku (a pôvodným zámerom štúdia) a ktorý je jednoznačným dôkazom pravosti tvrdenia, že niekedy je menej skutočne viac. O absolútne nemiestnom zosmiešňovaní Avatara radšej ani nehovorím.

Prejdime ale k svetlejším stránkam titulu – ako som už spomenul, 12 hodinová singleplayerová kampaň vás veľmi milo prekvapí a to nie len svojou solídnou dĺžkou. Po stránke variability jednotlivých levelov totižto  odviedli autori naozaj vynikajúcu prácu a tak si zabojujete ako počas krásneho horúceho poludnia, tak aj počas noci, kedy dáte zavďač perfektne spracovanému nočnému videniu. Výborný dojem na mňa urobila aj náplň každej misie – Red River je z tohto hľadiska vskutku bez problémovým akčným spektáklom, v ktorom nechýba ako hromada ofenzívy, tak aj patričná dávka defenzívy, takže nemusíte sa obávať, žeby ste počas kampane sústavne len na niekoho útočili. Vlastne, keď tak nad tým uvažujem tak práve tie misie, v ktorých nešlo len o tupé kosenie zástupov protivníkov mali nepomerne väčšiu šťavu a drajv než levely, v ktorých ste nabehli do regiónu, vymydlili to tam a potom ste sa presunuli ďalej, s tým istým cieľom. Dôležitou súčasťou každej operácie ktorej sa zúčastníte, budú aj rozličné pešie presuny, ktoré síce na prvý pohľad pôsobia ako nutné zlo, avšak veľmi pekne dokresľujú situáciu, ktorá vládne na reálnych bojiskách v Afganistane či Iraku. Celkovo je teda singleplayerová kampaň po stránke obsahu takmer bezproblémová a osobne som nenarazil ani na jeden výrazne slabší moment, ktorý by ma prinútil kampaň po kvalitatívnej stránke spochybniť. Pozor, bavíme sa teraz čiste len o náplni a nie o herných mechanizmoch... k tým sa dostaneme o chvíľku a ako sami uvidíte, domrviť sa dá aj to, čo sa zjavne javí ako nedomrviteľné.

Pred tým si ale ešte v krátkosti povedzme čo-to o systéme povolaní a ich levelovania. Keďže do bojov nastupujete ako veliteľ 4-členného tímu, vo vašej grupe tak bude okrem štandardného vojaka prítomný aj sniper, guľometčík či vojak, špecializujúci sa vo výbušných hračkách. Do každej misie pritom nemusíte striktne ísť len ako obyčajný „rifleman“ ale kľudne si môžete vybrať špecializáciu, ktorá do bodky spĺňa vaše herné návyky. Mne osobne sa napríklad veľmi osvedčil sniper, hlavne vďaka všestrannosti jeho neskoršej výbavy. Tá mu totižto v ďalších etapách kampane umožní so sebou nosiť hneď dve útočné pušky, čím defakto bez problémov nahradí aj univerzálny class v podobe vojaka. Čo v rámci povolaní stojí za zmienku, je ich levelovanie – to sa deje na základe úspešného absolvovania jednak čiastkových úloh, ale taktiež aj misií ako celku, takže pokiaľ chcete mať prístup dajme tomu k najsilnejšej snieprke, budete sa musieť chtiac nechtiac po väčšinu hry upísať práve sniperovi. Druhou formou levelovania vášho charakteru je potom odmeňovanie úspešne absolvovaných operácií rozličnými medailami, ktoré vám okrem prestíže pridajú aj nejaký ten skill bodík navyše, utratiteľný na vylepšenie niektorej z dostupných vlastností (výdrž, presnosť, rýchlosť výmeny zbraní a pod.). Súdiac podľa vlastných skúseností väčšina vylepšení vlastností príliš veľké zmeny na bojisko neprináša, avšak minimálne čo do presnosti mierenia som znateľný posun v pred jednoznačne zaznamenal.

Gameplay, vec ktorá by mala jednoznačne ukázať najväčšie kvality, je ale v prípade Red River najväčším nedostatkom hry. Nejde ani tak o koncept taktického, skôr pomalejšieho a obozretnejšieho napredovania vpred, kde vám v prípade nerozvážneho RUSH útoku už po dvoch guľkách hrozí smrť – ten je v poriadku a za normálnych okolností by určite potešil ako hard-core realistov, tak aj ľudí, ktorým nevadí trošku tej arkádovej prímesi (všetko v závislosti od zvolenej obtiažnosti). Dokonca vás poteší aj intuitívne kruhové menu pre ovládanie vašich spolubojovníkov či pekne spracovaná taktická mapa, umožňujúca to isté. Nie. Problém totižto nastáva v celkovej vyladenosti hry – tá tu jednoducho absentuje. Aj nedávny Homefront bol z hľadiska počtu glitchov a bugov v porovnaní s Red Riverom dokonale vyšperkovaným veľdielom.  Tu je vám očividná zabugovanosť herného kódu pravidelne na očiach. Chcete niektoré z mnohých príkladov? Ok. Váš seržant vás bez problémov zrazí jeho Hummerom. Vaši kolegovia totálne ignorujú žiadosť o zdravotnícku pomoc. Vaši kolegovia si vykladajú vaše príkazy úplne svojsky a kľudne bránia múr zo strany prichádzajúceho protivníka aj napriek tomu, že ste im prikázali pravý opak. Protivníci stoja na jednom mieste a keď ich z piatich metrov odhalíte, trvá im niekoľko sekúnd kým vás zaregistrujú a vôbec niečo vykonajú. Dáte al-kaiďákovi headshot ale on odletí, ako by ste mu prestrelili členok pancierovou päsťou. Keďže váš vojak nevie skákať, o 30 centimetrovú prekážku ktorú by ste normálne prekročili, sa nepochopiteľne zasekne a - čo je horšie – už sa z nej nevymotá. Splníte niektorú z čiastkových misií ale hra ju aj tak vyhodnotí za nesplnenú (stalo sa mi to 3x po sebe na jednom mieste!). Vystrelíte 10 rakiet na tank a s tankom ani necukne. Atď., atď., atď. Je až neuveriteľné, aký otrasný poloprodukt sa dostal na trh. Navyše, neskutočne ma vytáčal aj dementný dizajnérsky nápad vás po reštarte checkpointu na pár sekúnd oslepiť nejakým svetlom a rozostreným obrazom. Ak sa vám nebodaj stane že vás to po smrti nešťastne respawnuje do blízkosti nejakého protivníka na ktorého ste cestou zabudli, môžete si misu dať veselo od znova – cez tu niekoľko sekundovú oslepujúcu zhovadilosť si totižto ani len nepípnete a už ležíte v krvi. Znova. A ako som už spomínal, vaši kolegovia sa na vaše volanie „corpseman!“ zvysoka vykadia.

Samozrejme haprujúcu AI vašich tímových buddies viete do istej miery „opraviť“ povolaním buddies reálnych, keďže hra podporuje až 4-členný coop, v rámci ktorého je singleplayerová kampaň hneď o poznanie kvalitnejšia a hlavne, funkčnejšia. S kooperatívnou hrou súvisí aj druhý herný mód titulu zvaný Firefight Engagement missions, ktorý je v podstate len zmesou akýchsi kompaktnejších, izolovaných operácií, počas ktorých budete eskortovať zostrelených pilotov, brániť určité body záujmu či chrániť konvoje. Teda, v podstate štandardná herná výplň, ktorá ale vďaka celkovým rozmerom bojísk má preds alen niečo do seba.

Z hľadiska technického spracovania je nanajvýš vhodné vyniesť do nebies predovšetkým celkovú mierku hry – Red River nie je lineárnym počinom a rozlohou svojich misií to dáva aj patrične najavo. Až na klasické obmedzenia kedy zámerne opúšťate bojisko, ste vo vašom riešení úloh prakticky slobodní – máte zaútočiť na obsadenú školu ale ako a z ktorej strany to urobíte, bude čiste len na vás, máte zastaviť ofenzívu ale ako sa s týmto problémom vysporiadate, bude naozaj záležať od vašich taktických schopností. K vynikajúcej realistickej atmosfére samozrejme prispieva aj vizuálne spracovanie lokácií, ktoré je síce s počiatku skôr odpudzujúce než omračujúce, avšak časom si vás získa tak, že nejaký ten zub na tieni či textúru so slabším rozlíšením mu mile radi odpustíte. Čo však istotne zamrzí, je absencia akejkoľvek pokročilejšej fyziky – tanky pália do budovy ako zbesilé, ale s budovou to neurobí absolútne nič. Strieľate do protivníka skrývajúceho sa za drevenou prekážkou ale tej to akosi „nevadí“. Holt, ak máte v záľubu v kvázi-realistickej deštrukcii, radšej si zahrajte Bad Company – tam si jej užijete až až. Diskutabilne na mňa pôsobili aj polo-funkčné animácie či vypadávajúci resp. zasekávajúci sa zvuk, ktorý dosť nepríjemne rušil celkovú atmosféru a rozhodne by potreboval nejakú tu záplatu. Každopádne, audio-vizuál Red Riveru je plne dostačujúci potrebám hry a nemožno mu odoprieť určité čaro. Ups.. napadlo ma ešte jedno negatívum – násilne vtlačenie metalových a rockových trackov počas vášho transportu do miesta operácie pôsobí totálne „mimo mísu“ a kľudne by sme sa bez toho zaobišli.

Operation Flashpoint: Red River nie je zlou hrou. Má vynikajúcu atmosféru a parádnu singleplayerovú kampaň, počas ktorej sa nudiť rozhodne nebudete. Problémom sú ale všadeprítomné bugy, ktorých počet a frekvencia výskytu prekračuje akúkoľvek únosnú hranicu. Táto beta sa jednoducho nemala dostať do sieti obchodov a pokiaľ s tým autori niečo veľmi rýchlo neurobia, môže sa stať, že inak naozaj kvalitná taktická akcia sa nedočká takej pozornosti, akú si v skutočnosti zaslúži. A to by bola naozaj škoda.