Mortal Kombat

V koži Baraku, vodcu rasy mutantov zvaných Tarkata, tak v prvom možnom momente zahajujem nekompromisný útok. Pár výsuvných čepelí z mojich predlaktí prevetráva Quan Chiho pľúcne laloky a kým sa mág pomaly spamätáva, spodný hák mu sprostredkováva bezplatný let ponad bezosporu atraktívne bojisko. Démonický kúzelník sa ale tak ľahko nevzdáva a behom krátkeho okamihu mi do rúk hádže akúsi zelenkastú lebku, ktorú si ani neviem ako rozbíjam o hlavu, pričom následná výkrutka väzov mi taktiež na zdraví nepridáva. Otrasený touto udalosťou svoje útoky ešte zintenzívňujem - „kosačková“ pirueta ktorou odrážam súperov teleportačný zoskok síce veľké zranenie nespôsobuje, avšak následné „nožničky“ mu pri dopade dokonale preverujú silu tepien v jeho nohách. Nasleduje reťazová reakcia úderov a kómb ako z akčného filmu – čepeľové seknutia do oblasti hrudníka a hlavy sú striedané s všemožnými kopancami za ktoré by sa nehanbil ani J.C.V.D a tak sa po mojom besnení ocitá Quan Chi na pokraji života a smrti. Kdesi z diaľky zaznieva hrubým hlasom legendárne „finish him!“ a túto výzvu do bodky spĺňam – napichávam nebohého na jednu čepeľ, dvíham ho do výšky, roztáčam ako kolotoč a druhou čepeľou osekávam všetky vyčnievajúce údy. Krvička strieka ako z nechutne morbídneho slasher-hororu a mnohí prísediaci pod náporom desivej fatality len zhnusene utrúsia jedno slovo - „sadista....“

No, nebudem chodiť okolo horúcej kaše a rovno vám tu vyklopím pravdu: Mortal Kombat je v plnej paráde späť! Ba čo viac - je ešte lepší, než akého sme si ho v tichosti vysnívali. Žiadne bastardské miešanie génov s inými žánrami či inými svetmi (najmä komixovými), žiadne experimentovanie na úkor hrateľnosti či zábavy. Nie. Mortal Kombat (s poradovým číslom 9) je návratom ku koreňom pôvodnej trilógie, mnohými považovanej za najlepšiu bitkársku sériu všetkých čias. Návratom, ktorý vzdáva hold nielen svojim predchodcom, ale nenásilnou formou pridáva aj čo-to z novodobých nápadov, výsledkom ktorých je bojovka, ktorej nechýba absolútne nič. Absolútne NIČ! Ani viac hrateľných charakterov, ani viac arén, ani viac herného obsahu, ani viac ničoho iného. Je to skrátka titul, vďaka ktorému vám všetky tie Marvel VS Capcomy, Street Fightery či Soul Calibury zrazu začnú pripadať ako nadmieru chudobné a prázdne záležitosti, ktoré vás nemôžu zabaviť po dobu dlhšiu, než je pár hodín. Aspoň tak na mňa uvedené bojovky pôsobili po tom, ako som na vlastnej koži okúsil nevýslovne rôznorodý a objemný obsah nového Mortal Kombatu.

A ten, ako je z predchádzajúceho odstavca zrejmé, nešetrí na žiadnom fronte. Dôkazom nech je patrične masívna singleplayerová náplň, ktorá svojou rôznorodosťou ašpiruje na najlepší a najdlhší sólo zážitok, aký ste kedy v tomto žánri zažili. Základným kameňom úspechu je v tomto prípade viac než 6-hodinový Story mód, ktorý ale narozdiel od konkurencie nezliepa útržkové informácie do jednej beztvarej hmoty, ale formou alternatívnej budúcnosti vypráva príbeh značky tak, ako ho poznáme z minulosti. V rámci dejovej línie sa tak ocitáme v koži hneď 16 charakterov, zmenou osudu ktorých sa môže predísť skaze Earthrealmu tak, ako to v budúcnosti videl boh blesku Raiden a stihol o tom informovať svoje skoršie ja. Po formálnej a obsahovej stránke je Story mód v podstate prevyprávaním udalostí prvých troch Mortal Kombatov, avšak nedeje sa tomu prostredníctvom izolovaných segmentov ale prostredníctvom na seba nadväzujúcej série kratších epizód, držiacich po kope profesionálne spracovanými in-game animáciami s klasickými cheezy dialógmi, ktoré ale do hry pasujú ako riť na šerbeľ. Hlavnou devízou Story módu tak je nie len oboznámenie hráčov s univerzom Mortal Kombat, ale predovšetkým nenásilná prezentácia väčšiny hrateľných charakterov, z ktorých si následne hráč už dopredu vytipuje svojich obľúbencov do ďalších bojov.

Tie majú podobu predovšetkým klasických “ladder“ šampionátov, kde postupne ako porážate jednotlivých súperov, stúpate po rebríčku pomaly nahor, až kým sa neporátate so samotným šéfom turnaja, Shao Kahnom. Pre každý z 26 hrateľných charakterov je k dispozícii samostatný turnaj, ktorý má síce za každým finálneho bossa rovnakého, avšak zostava ostatných súperov je vždy iná a navyše po úspešnom pokorení turnaja sa každý bojovník dočká akéhosi mini-epilógu, objasňujúceho sled udalostí, ktoré sa odohrali potom. V súvislosti s týmito rebríkovými turnajmi sa sluší spomenúť aj ich osobitný variant zvaný Tag Team, kde sa proti sebe navzájom postavia 2x2 postavy, pričom ich vzájomným kombinovaním docielite prevedenie obzvlášť silných a nebezpečných útokov. Aj napriek tomu že Tag Team súboje sa spočiatku môžu javiť ako 5. koleso na voze, v skutočnosti skrývajú ešte väčšiu mieru taktiky a variability, než boje jeden na jedného.

Odhliadnuc od tréningových arén a spestrení v podobe Test your Might, Sight, Luck a Strength je posledným významnejším zástupcom singleplayeru Challenge Tower, ktorý som si schválne nechal až na koniec. Štruktúrou ide o podobný systém ako „rebríkové“ turnaje a teda postupne od prvého stupienka stúpate až k tomu tristému – má to ale jeden podstatný háčik. Narozdiel od „suchopádnych“ bojov je obsah tohto módu výrazne pestrejší a variabilnejší, takže dajme tomu prvých 50 stupienkov sa ani jedna výzva nebude opakovať. Samozrejme, s pribúdajúcimi zdolanými úrovňami sa niektoré nápady začnú recyklovať, avšak ani v tomto bode nedôjdu autorom nápady a kľudne na vás vyvalia niečo tak prekvapivo nápadité, že im v pohode odpustíte aj tých niekoľko málo problematických levelov, v ktorých striktné stanovené časomiery nedávajú priestor pre čo i len najmenšie zaváhanie. No a s čím všetkým sa teda v rámci Challenge Toweru stretnete? S nájazdmi zombíkov ktorých budete musieť bleskovo likvidovať, s otrávením ktoré vám postupne uberá zdravie, s bitkami bez rúk, s nutnosťou poraziť súpera len s jedným útokom, s bojovaním proti mnohopočetnej presile... skrátka, ani na moment sa nebudete nudiť. Samozrejme, pokorenie troch stoviek úrovní si od vás vyžiada obrovskú dávku úsilia a výdrže a tak budete autorom vďačný nie len za postupne odomykané stage fatality, ale taktiež aj za zlaté dukáty, ktoré za zdolávanie jednotlivých úrovní dostávate. Mincami ste ale ohodnocovaní aj v rámci Story módu resp. klasických turnajov, takže po čase vám už bude na konte svietiť naozaj slušná 5-ciferná suma, len čakajúca na to, až ju niekde rozbijete. No a tým „niekde“ bude sekcia zvaná Krypta, z väčšej časti tvorená či už hrobkami, mŕtvolami, obesencami či odsúdencami, vo svojich útrobách (doslova!) skrývajúcimi nejeden zaujímavý poklad. Ten môže mať podobu či už koncept artov alebo alternatívnych kostýmov pre bojovníkov, avšak to čo budete hľadať zďaleka najviac, budú odomykateľné fatality, ktoré inak ako prostredníctvom Krypty nezískate. Nemusím azda dodávať, že predovšetkým posledne menovaný artikel bude v rámci hry viac než silným motivátorom vo vašom ďalšom pokračovaní, keďže obzvlášť brutálne zakončováky tu patria k hlavným atrakciám súbojov.

Apropo, súboje. Tie v spojení s výborne vybalansovanou zostavou bojovníkov poskytujú tak nekompromisne chytľavú hrateľnosť, že je jej naozaj ťažké odolať. Leví podiel na tom má nielen bezosporu výborne reagujúce a maximálne intuitívne ovládanie postáv, ale taktiež aj krásne variabilné kombo-sety a špeciálne hmaty, ktorými oplývajú jednotliví bitkári. Sluší sa dodať, že po novom hráči neovládajú high punch/low punch resp. low kick/high kick, tak ako tomu bolo u starej trilógie, ale každé súudie (existuje vôbec také slovo?), konkrétne teda ľavú/pravú ruku a nohu (ľavú a pravú, samozrejme). Výsledkom tejto zmeny na poli rozdávania úderov je viditeľne plynulejšie a vierohodnejšie reťazenie úderov, ktoré postupom času budete rozdávať bez akejkoľvek nutnosti nazerať do manuálu či help-menu. Na tomto mieste ale musím upozorniť na jednu vec – je zjavné, že niektorým postavám (napr. Scorpion, Reptile, Sub-Zero) bolo venovaného viac času než iným (Cabal, Stryker, Nightwolf), avšak nenechajte sa oklamať relatívne chudobnejšou paletou úderov u druhých menovaných. Faktom totižto je, že každý bojovník je dostatočne odlišný od tých ostatných nato, aby s nim bolo možné bez problémov sláviť v arénach úspechy. Hovorím to ako človek, ktorému Nightwolf s tým jeho lukom a bleskom z nebies pripadal ako zúfalo poddimenzovaná postava, avšak aj vďaka novej lište pre super-special útoky som s ním neskôr dokázal poraziť aj duo Goro-Kintaro bez toho, aby som čo i len na moment zaváhal. Spomínaný super-skillZZ bar o ktorom je toľko povyku, prináša ďalšiu vrstvu taktizovania a klamal by som vám ak by som povedal, že jeho aplikovaním v bojoch veľa tej vody nenamútite. Namútite a sakra mnoho! Nielenže vám táto novinka umožňuje efektívne zblokovať a counter-attackovať špeciálne kombá protivníkov, ale navyše vám umožní zosielať tie svoje vo vylepšenej podobe či rozdávať zdrvujúce X-ray hmaty, uberajúce protivníkovi zvyčajne aj viac ako tretinu zdravia. A to je výstup, ktorý sa v ťažkých súbojoch s ťažkými bojovníkmi naozaj počíta. No a samozrejme, ako čerešnička na torte tu potom sú populárne fatality, ktorých má každá postava v zásobe hneď dva-tri kusy a po skúsenostiach s ostatnými dielmi tejto série musím konštatovať, že svojou brutalitou, ba priam až nechutnosťou zďaleka prekonávajú všetky tie, ktoré sme v Mortal Kombatoch doteraz mali možnosť vidieť.

Čo som ešte nespomínal a určite stojí za zmienku, je mutiplayer. Ten nám okrem štandardných možností videných aj v singleplayeri ponúka predovšetkým inovatívny párty mód zvaný king of the hill, ktorý vo forme akéhosi divadla/kina umožňuje hráčom sledovať súboje jedného z nich a popritom robiť rozličné blbosti ako hádzať paradajky na displej, ukazovať rozličné gestá či na záver aj číselne ohodnotiť kamoša, tak ako to robila napríklad aj porota v let´s dance (áno, som veľkým fanúšikom... :)). Je jasné, že po stránke obsahu nie je king of the hill ničím extra výnimočným, avšak po stránke kolektívnej zábavy v kruhu priateľov je to zážitok naozaj nezabudnuteľný.

Aktuálna „revízia“ Mortal Kombatu nesklamúva ani po stránke technického spracovania. Jednotlivé postavy a prostredia sú detailné až z toho slzia oči, bojovníci sú progresívne „poškodzovaní“ (časom získavajú rozličné zranenia, modriny, krvavé rany a pod.) a ak sa vám nebodaj podarí vykonať na protivníkovi fatalitu, dočkáte sa aj brilantných gore efektov. Na hru je skrátka radosť pozerať a rozhodne sa v podobnom duchu musím vyjadriť aj na margo zvuku, kde obzvlášť X-ray útoky nemajú po stránke realistickosti naozaj chybu. To lámanie kostí musíte skrátka počuť na vlastné uši, aby ste tomu uverili. Azda len jediná vec, ktorá mi u Mortal Kombatu chýbala, bol dnes už legendárny MK song, ktorý sa ale žiaľ do titulu nedostal. Ostáva záhadou prečo, keďže mnohým by táto zvučka vyvolala nie len krásne spomienky na minulosť, ale aj poctivú dávku husacej kože k tomu.

Tak si to teda zhrňme – tona herného obsahu pre singleplayer, štandardne výborný multiplayer, plejáda variabilných bojovníkov, rozkošne krvavé fatality, špičkový audio-vizuál a hlavne... hlavne návyková hrateľnosť. Mortal Kombat sa skrátka nad očakávania podaril a je jedno, či ste fanúšikom tohto žánru alebo nie – v tejto pecke si nájdete zaľúbenie tak či tak!