Portal 2

Je jasné, že uvedené prvky tvoria aj koncepčný základ Portalu 2. Avšak tam, kde si konkurencia pohodlne vystačí s povrchnou reprezentáciou zaužívaných klišé či už po stránke príbehu, hrateľnosti či atmosféry, tam druhý Portal 2 vyniká nie len po stránke originality samotného gameplayu, ale predovšetkým po stránke dokonale fungujúceho a konzistentného prepojenia všetkých prvkov hrateľnosti. A práve bezproblémové skĺbenie jednotlivých aspektov ktoré robia hru hrou, je zďaleka tým najhlavnejším argumentom, pre ktorý do tohto bezosporu skvostného produktu digitálnej éry ísť.

Čo... máli sa vám dôkazového materiálu? Nestačí vám jeden argument za všetky? Tak dobre, nech je teda po vašom. Zážitky s Portalom 2 je možno predsa len lepšie prehodnotiť v komplexnejšom merítku. A začneme hneď tým, čo vás síce spočiatku nejak vážnejšie neupúta, ale s pribúdajúcimi hodinami začne pomaly ale isto nahlodávať – príbehom. Ten je narozdiel od konkurenčných produktov každodennej spotreby (alebo ako ináč by ste nazvali sériu Call of Duty) vyrozprávaný vskutku nenásilnou formou – žiadne epické akčné scény, žiadne siahodlhé dialógy, žiadne intrá pred levelmi – iba jednoduchá schéma založená na tom, čo priamo vidíte a čo priamo počujete. Nikto vám počas hry nebude násilne vnucovať nejaké informácie. To, čo sa s Aperture Science, resp. Aperture Laboratories stalo, to sa dozviete len vtedy, ak budete pozorne sledovať všetko navôkol a dávať si jednotlivé útržkovité informácie pekne do súvislostí. Osobne vo mne obzvlášť silno zarezonovala smutná história starej sekcie Aperture Labs. z dôb dávno minulých, v ktorej bolo krásne vidieť, ako sa sprvu nadšená chuť testovať a objavovať vplyvom ekonomického úpadku spoločnosti menila na zúfalý boj o testovacie subjekty, až to napokon dopadlo tak, ako to dopadlo. Ako to dopadlo? To si už budete musieť zistiť vy sami. Isté ale je, že v závere tejto pasáže budete plní tak intenzívnych pocitov a dojmov, že inak ako 10-kou tento titul hodnotiť nebudete. Samozrejme, koncept takéhoto hráčom inicializovaného odhaľovania skutočností a právd síce môže niektorých konzumnejších (= nesamostatnejších) hráčov stáť hutnú porciu atmosféry a feelingu, avšak pre zbytok populácie to bude zážitok, ktorý sa len tak v hociktorej hre nevidí.

A pritom k vytvoreniu tejto intenzívnej story autorom postačila iba dvojica stavebných prvkov – do najmenších detailov premyslený dizajn lokácií a bravúrne stvárnení (a nahovorení) spoločníci, ktorí vás budú počas hry doprevádzať. A u nich sa teraz na moment zastavím. Ako robot wheatly, tak aj (prvý) šéf spoločnosti Aperture, Cave Johnson (geniálny J. K. Simmons), sú doslova stelesnením hravého humoru. Aký to je? Nuž taký, ktorý je úplne prirodzený a maximálne trefný, teda presne ten, ktorý sadne naozaj každému. Navyše, inteligentnými vtípkami je hra doslova prepchatá a veľmi pekne tým odľahčuje inak chladnú postapokalyptickú atmosféru, vládnucu v chodbách a halách zariadenia Aperture Labs. Samozrejme, keďže sa hra odohráva v tom istom univerze ako Half Life, nevyhnete sa ani drobným narážkam na konkurenčné výskumné zariadenie Black Mesa, ale nečakajte, žeby ste sa dočkali nejakých tých vážnejších náznakov ohľadom Epizódy 3 či nebodaj pokračovania. Čoho sa ale dočkáte v miere viac než vrchovatej, bude vaša úhlavná nemesis z minulého dielu, GlaDOS. Opäť sarkastická, opäť ironická... opäť úchvatná, taká je v skratke umelá inteligencia, ktorá má na starosti chod celého zariadenia a tak ako aj minule, aj tentokrát vás bude počas testovacích sekvencií neustále podpichovať. Nebojte sa ale, žeby vám znepríjemňovala život po celú dobu hrania – na scéne sa totižto objaví úplne nový protivník a ten vás postaví do omnoho zložitejšej situácie, než akej ste čelili v rámci vášho konfliktu s GlaDOS. Na tomto mieste už ale spoileroidný reťazec myšlienok radšej ukončím a zameriam sa na vec rovnako úchvatnú, akou je príbeh či vaši sidekickovia.

Áno, reč je o už spomínanom dizajne lokácií, ktorý je kupodivu nielen výborne diverzifikovaný, ale predovšetkým je realizovaný tak, aby jednotlivé sekcie dávali zmysel a nevyvolávali hromadu otázok vo veci ich nelogickosti. Hra pritom nemá problém v rámci Aperture Labs. ukázať ako high-tech testovacie miestnosti, tak i zdevastované priestory povrchových sekcií či opustené historické dno, vytvárajúc tak dojem  priam nevýslovnej rozlohy výskumného komplexu. Je jasné, že epických scenérií a výhľadov je z dôvodu podzemnej lokalizácie komplexu naozaj po skromne, avšak aj to málo čo počas vašej cesty za slobodou uvidíte, vám jednoznačne vyrazí dych. Obzvlášť druhá tretina hry, odohrávajúca sa kilometre a kilometre pod zemou, skrýva toľko pamätihodných lokácií a scén, že si ju veľmi radi zopakujete hneď niekoľko krát.

A nebude to len túžba znova vidieť obľúbené sekcie – práve v opustenom testovacom zariadení nachádzajúcom sa kdesi v základoch novodobej Aperture Science sa totižto po prvý krát dostanete do styku s troma hmotami, radikálne obohacujúcimi už tak výborný herný koncept titulu. Pre neznalých problematiky iba doplním, že tým herným konceptom nie je nič iné, než zdolávanie logických rébusov za pomoci portálov, vytváraných vašim portal gunom. Späť ale k novinkám. Spomínaná trojica experimentálnych gélov na ktoré narazíte počas druhej tretiny hry, je v rámci dynamického zvyšovania obtiažnosti doslova darom z nebies – nie ani tak z dôvodu, žeby sa vám tie portálové hrátky časom zunovali, ale predovšetkým preto, lebo ich zakomponovaním do testovacích miestností sa výborne variuje herná náplň, vďaka čomu vám ani po 5 hodinách s hrou nepríde to testovanie nijakým spôsobom nudné či nebodaj únavné. Samozrejme, propulsion, resp. repulsion gély nie sú jedinými vylepšeniami, ktoré si na vás autori pripravili – ku slovu sa totižto dostanú nie len rozličné lasery a ich splittery, ale taktiež aj laserové mostíky či akési antigravitačné tunely, umožňujúce prenos čohokoľvek kamkoľvek. No a práve postupným pridávaním a kombinovaním hore uvedených prvkov je zdolávanie hry prakticky konštantne zábavné a až na drobný stereotyp pred druhou polovicou hry (našťastie, netrvá dlho.. ale rozhodne ho na moment pocítite) by nebolo možné na margo náplne jednotlivých levelov a lokácií vyriecť jediného krivého slova.

Keďže singleplayer je už sám o sebe viac menej bezchybným skvostom, nemožno sa inak než v superlatívoch vyjadrovať ani o jeho co-op verzii. Tá je narozdiel od konkurenčných kooperatívnych módov plnohodnotným komponentom hry a musím povedať, že po stránke obtiažnosti jednotlivých testovacích miestností sa neraz zapotíte do takej miery, že spásonosné objavenie riešenia budete sláviť tak bujaro, ako napríklad postup našich zo základnej skupiny. V súvislosti s co-opom musím taktiež vyzdvihnúť vzájomnú kooperáciu medzi oboma hráčmi, ktorí si môžu navzájom posielať rozličné waypointy či ukazovatele, výborne nahrádzajúce chýbajúci headset u niektorého z nich. No a samozrejme, kvalitatívna úroveň jednotlivých testovacích levelov je bez diskusií na rovnako vysokej úrovni ako v prípade singu, takže z tohto hľadiska si Portal 2 užijete tak, ako ste to spravili počas sólo kampane.

O technických aspektoch tohto majstrovského diela nemá zmysel dlhšie polemizovať – Source Engine si (aj vďaka mimoriadne atraktívnej vizuálnej štylizácii herných prostredí) plní svoju funkciu na 100 percent, audio stránka detto a v podstate, pokiaľ od titulu nečakáte vyslovene audio-vizuálne hody ala Crysis 2, nebudete vôbec sklamaní. Sila Portalu 2 totižto spočíva v kryštalicky čistej a nápaditej hrateľnosti, ktorá spolu s dychberúcou atmosférou a pútavým príbehom nemá žiadne výraznejšie slabiny. No vlastne, keď tak nad tým uvažujem, Portal 2 je po dlhom čase hra, na ktorej mi nevadilo skoro vôbec nič a to je viac než rukolapným dôkazom toho, že tento masterpiece by nemal uniknúť absolútne žiadnemu hráčovi.