Crysis 2

Tesne pred príchodom Crysis 2 sa mi v mysli vybavil názor istého diskutujúceho v našom verejnom podcaste z GE2011. Prvý diel Crysis, sľubujúc technologický prevrat a pastvu pre oči, skutočne v oblasti grafiky nesklamal, ale podľa môjho názoru vo zvyšku takpovediac pokrivkával a skôr pripomínal techdemo. A vôbec, všetky tie úžasné veci, ktoré Crytek sľuboval a predvádzal v pôsobivých traileroch, nakoniec neboli tak celkom naplnené a hra tým pádom spadala do jedného vreca s nadpriemernými FPSkami. Crytek s EA zrejme dospeli k názoru, že grafika nie je všetko, o čom ich presvedčila nižšia predajnosť spoločne s nespokojnosťou hráčov, ktorých potrápila spočiatku katastrofálna optimalizácia. A tak sa spustili práce na pokračovaní, ktoré by ukázalo ďalšie silné stránky hry a tým pádom vyvrátilo pochybnosti o nevyužitom potenciáli. EA si zasa mädlilo ruky nad očakávanými ziskami. Veď kde sa lepšie rozbieha biznis, ak nie na konzolách.

A o čom vlastne mnou hneď v úvode ospevovaný Crysis 2 je? Jadro zápletky nie je ničím výnimočné. Príchod mimozemšťanov, Amerika na kolenách, záchrana ľudstva v rukách jediného človeka. Nemali sme to tu už náhodou? Hra sama vám bude príbeh, ktorý mi pripadal ako mix Vojny svetov s Bayovými Transformermi, tlačiť do hlavy od počiatočných minút a hrdinské slová a činy samozrejme pri tom chýbať nebudú. Tie však k Amerike patria odnepamäti a k aktuálnej zápletke sa aj patrične hodia. Hráč je totiž postavený do role vykupiteľa, ktorý má vďaka technickým vymoženostiam druhej verzie špeciálneho nanoobleku potenciál vymaniť svet z mimozemskej nadvlády. To som už ale načal inú tému, k príbehu ako takému poďme pekne od podlahy.

Píše sa rok 2023 a New York sa stáva dejiskom ničivej mimozemskej invázie, novodobej vojny, na ktorú sú svetové veľmoci prikrátke. Vláda sa však návštevu tretieho druhu snaží maskovať a verejnosť zavádza, že za všetkým stojí smrtiaca epidémia. Na pomoc Newyorčanom prichádza zvláštny tím mariňákov presvedčení o tom, že jeho úlohou je pomôcť vírusom nakazeným obyvateľom a oslobodiť z tohto pekla vedca Goulda spoločne s ostatnými preživšími. Hráč sa chopí postavy Alcatraza, ktorý hneď v úvode prežije nálet mimozemskej lode a tým aj zaraz zistí, koľká bije. Polomŕtveho sa ho ujme náš starý známy – Prorok. Ten mu za istých okolností, ktoré však nemienim kvôli spoilerovaniu rozpitvávať, svoje poslanie prenechá a Alcatraz sa zrazu ocitne navlečený v ultramodernom nanoobleku, ktorý svojmu nositeľovi poskytuje nadľudské schopnosti (samotný Alcatraz je pokope práve vďaka nemu). Ako to už býva zvykom, všetko sa na poslednú chvíľu skomplikuje, a tak má hráč prácu navyše – popri alienoch sa vykľujú nepriatelia aj z ľudí. Aby som to spresnil, na nanooblek má zálusk tajná organizácia C.E.L.L., ktorej vojská pod drobnohľadom kapitána Lockharta prehľadávajú doslova každý kút New Yorku, len aby našli „kombinézu“. Lockhart má nejakých mimozemšťanov na háku, jeho prioritou je smrť Proroka, ktorý však, ako bolo povedané, už nad nanooblekom nemá žiadnu moc. Zdá sa vám to chaotické? Tak k vám k tomu ešte primiešam ďalšie fakty.

Prorokovou úlohou bolo priviesť za doktorom Gouldom vojenské jednotky, ktorých členom bol aj Alcatraz. Po celý čas je Gould v domnienke, že komunikuje s Prorokom a podáva mu presné inštrukcie o ďalšom postupe, ako aj vysvetlenie, čo sa to tu do pekla vlastne deje. Gould má totižto našliapnuté k zostrojeniu akejsi protilátky, ktorá by mu mohla viditeľne pomôcť vo výskume mimozemšťanov. Čo však čert nechcel, do celej situácie sa mieša stále viac inštitúcií, ktoré majú s ďalším osudom NY svoje plány. Zorientovať sa v príbehu vám pomôžu Prorokove spomienky, ďalej loading obrazovky, počas ktorých sa vám vyjasní cieľ nastávajúcej misie, no hlavne spomínaný Gould, ktorý je s vami v kontakte prostredníctvom vysielačky. Počiatočný dejový mišmaš vám tak bezproblémovo objasní niekoľko činiteľov, avšak odporúčam pozorne počúvať všetko, o čom sa okolo vás točí.

Od ohlásenia, že hlavnou lokalitou hry bude na rozdiel od predchodcu New York, sa viedlo množstvo diskusií na tému, ako sa autori popasujú s otvorenosťou prostredia. Jednoducho – nijako! Cestu máte väčšinou jasne nalinkovanú a myšlienku o vlastnom prebití cesty typu „ále, vezmem to skratkou cez barák“ môžete rovno zavrhnúť. Iste, game dizajnéri sa vyhrali s lokáciami natoľko, že do nich nenápadne poskrývali kadejaké zberateľské predmety (tzv. suveníry z New Yorku), avšak po strechách si svojvoľne len ťažko pobeháte. Orezanie v tomto smere ale neočakával len ten najväčší optimista a všetci si na lineárnejší Crysis pomaly museli zvykať. Zástancom koridoroviek to ale prekážať nebude a vďaka priestranným oblastiam si rýchlo zvyknú aj tí ostatní. Treba si uvedomiť, že Crysis 2 stavia predovšetkým na skriptoch a kladie dôraz na epické momenty. Tých si v hre užijeme do sýtosti - uvidíme praskajúce mosty, padajúce mrakodrapy či dokonca zaplavenie ulíc Veľkého jablka. V tomto smere odviedol Crytek výbornú prácu.

Crysis 2 je v prvom rade čistokrvná akcia, čo hráčom dáva pocítiť od prvého stretu s protivníkmi. K tomu je na mieru prispôsobený aktualizovaný nanooblek, ktorý robí z hráčov hotových bohov. Veď aj trailery a vývojári vôbec vykresľovali možnosti kombinézy ako ničivú zbraň samu o sebe. Od bývalého nanoobleku prešla verzia 2.0 vyspelými zmenami, ktoré ju posúvajú opäť o čosi vyššie. Čo to znamená v praxi? Pre hráčov je to v prvom rade zjednodušené ovládanie, ktoré sa prispôsobilo konzolovému pojatiu. Po novom stačia dve ťuknutia na prepínanie medzi dvoma základnými režimami – neviditeľnosťou a maximálnou ochranou. Maximálna rýchlosť je už automaticky zakomponovaná v klasickom šprinte, čo platí aj o maximálnej sile, ktorá závisí od čo najdlhšieho napriahnutia. Celkovo je teda obsluha nanoobleku ľahšia, prehľadnejšia a rýchlejšia. Hráčom okrem iného otvára nové možnosti taktizovania - autori počítali s pokročilejšími stealth postupmi, ktoré neraz zachránia Alcatrazovi kožu. To znamená, že nepriateľov proste obídete bez krviprelievania (resp. slizoprelievania) a nenápadne sa tak dopracujete k svojmu cieľu. S nanooblekom samozrejme súvisí akcia ako taká a s bohatou ponukou zbraní tvorí jeden dôležitý celok. Čo sa týka zbraní, na scéne je okrem známeho SCARu taktiež granátomet, nový model raketometu či novinka, ktorá usmaží nepriateľov. Na zbrojnom arzenáli si skutočne dali tvorcovia záležať a každá jedna zbraň ma svoje osobité využitie.

Nepriatelia sú ďalšou kapitolou Crysis 2. Spočiatku sa vám budú pliesť pod nohy ľudské jednotky C.E.L.L., ktoré predstavujú hrozbu predovšetkým v skupinkách. Ako jednotlivci nemajú pred silou nanoobleku žiadnu šancu. Avšak keď do boja zapoja aj obrnené transportéry, zdanlivo jednoduchá misia sa môže poriadne skomplikovať. Boje sú od minula oveľa plynulejšie a dynamickejšie, vďaka obratnosti a schopnostiam hlavnej postavy sa s nepriateľmi môžete doslova hrať (napr. pridanie efektného sklzu ma veľmi oslovilo). Čo však majú protivníci (a to hlavne tí z radov C.E.L.L.u) spoločné s predošlými Kórejcami z jednotky, je tuposť. Minimálne sa medzi sebou dohovárajú (čo bolo v prípade prvého dielu recenzentmi oceňované), vôbec nespolupracujú a krytie u nich taktiež stagnuje. Mimozemšťania sú na tom podstatne lepšie. Nielenže majú vo svojich radoch niekoľko odlišných druhov, správajú sa v boji oveľa prirodzenejšie. Pri navrhovaní mimozemských jednotiek, nazývaných aj ako chobotnice, zrejme tvorcovia čerpali istú inšpiráciu aj z Transformerov, avšak od tých predošlých sú štylizovaní do červenších farieb. Medzi silnejších patrí miniboss, ktorý má miesto rúk namontovaný guľomet s raketometom, no najviac potrápia stretnutia s tzv. sonickým tankom, ktorý si zaslúži rozhodne viac pozornosti.

To najpodstatnejšie je samozrejme opäť vizuálna stránka. Ako už iste viete, Crysis 2 je poháňaný úplne novou technológiou CryEngine 3, ktorú Crytek prispôsobil na úkor konzolám. Laickému oku môže pripadať takmer navlas rovnaká s CryEnginom 2 (používaným v prvom Crysis), ale hardcore PC hráčom ubudnutie efektov neunikne. Mne však v rukách skončila konkrétne verzia pre Xbox 360, ktorý vraj kedysi nemal najmenšie predpoklady utiahnuť tak náročný počin akým je Crysis. Čuduj sa svete, ide mu to viac než dobre. Poklesov frameratu som zachytil skutočne len minimum, občasné bugy boli taktiež odpustiteľné a Crytek sa na túto tému „vyjadril“ aj vtipným achievementom – Can it run Crysis? Môže a prekvapivo plynulo! Herné scenérie zdevastovaného New Yorku pôsobili skutočným dojmom, práca so svetlom a reálna fyzika nemá na konzolách obdoby. Preto si Crysis 2 právom zaslúži uznanie za najkrajšie spracovanú hru na konzoly. Nádherné momenty podtrhovala hudobná zložka od majstra Hansa Zimmera, ktorý skomponoval pre hru soundtrack ako ušitý. Tu si však neodpustím jednu poznámku a síce, že v niektorých pasážach to sem-tam „buglo“ aj s hudbou. Celý audiovizuálny kabátik titulu však patrí medzi najväčšie plusy.

Crysis 2 je výnimočný. Vyčnieva z radu a ponúka akčný zážitok, na aký sa nezabúda. Napriek mojim zväčša kladným slovám som však narazil na pár suchších pasáží, pri ktorých som sa neubránil nude. Druhá polovica, ktorá hru doslova nakopla, však prišla s nevídanou porciou zábavy, v ktorú som už ani nedúfal. Všetky vyššie popísané klady však robia z hry zaručený hit, ktorý zamieša karty pri tohtoročnom udeľovaní herných ocenení.