Homefront

Ok, stačilo tej fekálnej rozpravy, prejdime rovno k faktom. Homefront je priemernou akciou s priemerným príbehom a podpriemerným singleplayerom, ktorá sa ale vďaka nebývalému hypu zo strany vydavateľa, THQ, v zahraničí predáva ako teplé rožky. Samozrejme, symbolické prirovnanie titulu k exkrementom z úvodu článku by v tomto prípade bolo hnané až do zbytočných extrémov, keďže hra to vo svojej podstate nie je zlá – avšak v porovnaní s tým čo sa nám snažia reklamy a bannery a ďalšie prostriedky brainwashing marketingu nahučať, je výsledok doslovným prepadákom. Nie v zmysle striktne negatívneho vyznenia  onoho výrazu, ale v zmysle, že na to ako sa Homefront tvári objavne a úderne, je len slabým odvarom toho, čo nám dokázala predviesť konkurencia nielen pred pár mesiacmi, ale ba priam rokmi dozadu. Aby ste si ale spravili ucelený prehľad o tom, ako zúfalo priemerný Homefront v skutočnosti je, nebude od veci, ak nasledujúcim riadkom priradím nejakú tu logiku. A začneme zrejme tým, čo hre zabezpečilo v Amerike tak masívnu popularitu – príbehom a dejovým umiestnením titulu.

Alternatívna budúcnosť s desivým vyústením pre Ameriku, tak je možné v skratke označiť vskutku parádne intro do singleplayerovej časti hry, pojednávajúce predovšetkým o vzostupe zjednotenej Kórei a jej následnej invázie do USA. Výborne zostrihaný mix live-záberov s vizuálne atraktívnymi digitálnymi sekvenciami vytvára silný úvodný attack na hráčove chuťové bunky a klamal by som vám, ak by som povedal, že po skončení intra som nemal chuť si ho pustiť znovu. Emočne silnými sú ale aj nasledujúce minúty už priamo v hre – očami vášho hrdinu, pilota Jacobsa, zo sedadla autobusu sledujete ako napríklad dvojica Kórejských vojakov zastrelí malému chlapcovi rodičov priamo pred jeho očami či ako sú zástupy miestnych obyvateľov ponižované a terorizované pred tým, než sú odvedené kdesi do pracovných táborov. Nepochybne to na vás urobí dojem a rozhodne tak hra vytvára naozaj parádne východzie podmienky pre to, čo by mohlo a malo prísť – epickú singleplayerovú vendettu za všetky obete okupácie, ktoré majú Kórejci na konte. Výborná premisa príbehu a jeho bez diskusií parádny potenciál, sú ale v momente vašej prvej interakcie s Homefrontom doslova zadupané do zeme.

Tých 7 (slovom sedem (!)) singleplayerových misií sa totižto po väčšinu herného času točí len okolo krádeže trojice benzínových cisterien a ich následného dopravenia americkej armáde. Toť vsjo. Amerika je okupovaná, Kórejská armáda obsadzuje jedno mesto za druhým, americké vojská istotne taktizujú a hľadajú riešenie ako neželaných návštevníkov poraziť... a hra sa piple s pár rebelmi, ktorí sú navyše tak nesympatickí a šablónovití, až z toho bolia oči i uši. A keďže sú navyše aj neschopnými až hrôza, všetku ich robotu budete musieť pracne odvádzať vy. A tak vás ako jediného pilota schopného ovládať vrtuľník určený na ochranu cisterien,  v rozpore s logikou nasadzujú do tých najnebezpečnejších úloh a misií, aby ste im dokázali, že nie ste len tak obyčajným pilotom ale pilotom so schopnosťami super-mana. Skrátka, nenormálny WTF guláš, ktorý by som čakal skôr u nejakého budgetu a nie u titulu, prezentujúceho sa AAA kvalitami. Po stránke herného deja mám v zálohe iba jedno pozitívum – noviny, ktoré zbierate počas kampane, obsahujú vskutku zaujímavú fikciu našej budúcnosti a rozhodne sa ich oplatí čítať až do konca.

Príbeh, idiotské klišé dialógy, trápne hlášky vašich spolubojovníkov... to by ešte nebolo až také zlé, avšak Homefront zlyháva nielen po stránke herného obsahu, ale predovšetkým aj po stránke samotnej funkčnosti hry ako takej. Nech sa totižto v hre pohnete kdekoľvek, je viac než 100 percent isté, že v krátkej dobe narazíte na viac či menej fatálny bug či kix, ktorý vás v krajných prípadoch dokonca ani nemusí pustiť ďalej. Týka sa to predovšetkým chrobačných skriptov a dementnej AI, ale svoje si odbijú aj klasické béčkové propriety ako grafické glitche či perličky v podobe vypadávajúcich polygónov majúcich tendenciu stávkovať práve vtedy, keď nad nimi stojíte. Následný pád do neznáma si užije asi len málokto. Zrejme najväčšie problémy má hra so správnym fungovaním vašich spolubojovníkov, keďže prakticky v každom jednom leveli sa mi stalo, že postava ktorá mala otvoriť nejaké dvere, jednoducho neprešla do onoho skriptu a ja som tak musel reloadnuť pozíciu. Keď tak vlastne nad tým uvažujem, tak  v tejto hre budete reštartovať checkpointy nie preto, že by vás zabíjali ale preto, že hra je chybová a jednoducho vás uzamkne v nejakom sektore bez možnosti pokračovať ďalej. A to je myslím si vec, ktorá by sa u žiadnej kvalitnej hry nemala stávať.

Čo sa týka samotnej náplne jednotlivých misií, musím byť ale férový – niektoré pasáže boli vskutku majstrovsky navrhnuté a je naozaj škoda, že ich autori nedokázali naklonovať aj do zbytku hry. Mám na mysli predovšetkým súboje s obrneným vozítkom Goliath či záverečné epic zúčtovanie na Golden Gate Bridge, ktoré jasne dokazuje, že ak by sa hra vybrala smerom masívnejších a zákonite aj atmosférickejších bitiek, určite by jej to prospelo nepomerne viac, než je tomu teraz. Z koncepčného hľadiska, pokiaľ vám to ešte nedošlo, však žiadne originálne či nebodaj nápadité prvky v titule nehľadajte. V princípe je singleplayer obyčajným derivátom Call of Duty, a to so všetkými pozitívami aj negatívami s tím spojenými. No, pozitív tam až tak mnoho nie je, ale budiš. Čo to v praxi znamená, je snáď jasné každému – lineárny koridor s konštantne sa respawnujúcimi protivníkmi a samými skriptami, ktoré ale (ako som už stihol spomenúť) narozdiel od série CoD haprujú na každom druhom kroku. Aspoňže sa autori vyhrali s variabilitou zbraní, ktorých je vcelku slušné množstvo a pocit zo streľby rozhodne nemožno označiť za zlý. Umelá inteligencia protivníkov je samozrejme minimálna a vrcholom ich taktického manévrovania bude akurát tak krytie sa za prekážkami, často krát vyúsťujúce do nepríjemného zaseknutia sa o daný objekt. Hovoril som už, že Homefront je zabugovaný až hrôza?

Multiplayer, autormi proklamovaný hlavný ťahúň titulu, pôsobí rovnako rozpačito, ako hra pre jedného hráča. Problém spočíva v tom, že autori sa do hry snažili natlačiť všetko dobré ako z Call of Duty, tak aj z Battlefieldov, vďaka čomu sa multipalyerová bojová vrava neraz zmení na čistý chaos. Prečo? Nuž, systém získavania odmeny za zabitie protivníkov umožňuje hráčom okrem nákupu nových ručných zbraní aj vstúpiť do boja či už v tanku, v helikoptére alebo inom viac či menej opancierovanom vozítku. Ak sa ale takýchto vozidiel stretne na jednom bojisku viac ako 10, je z toho zúfalo neprehľadná situácia, ktorá nepoteší ani víťazov, ani porazených. Samozrejme, leveling vášho bojovníka ide v duchu aktuálneho trendu a tak sa aj v prípade Homefrontu dočkáte mnohých upgradov, unlockov či perkov, teda klasických atribútov dnes už štandardného FPS multiplayeru. Čo vás ale istotne sklame, bude výber máp a herných módov – máp je k dispozícii všeho všudy 7 a aj keď sú patrične rozsiahle a diferencované, ich obmedzený počet pocítite až nečakane skoro. Ešte menší je ale výber módov – team deathmatch a obsadzovanie kontrolných bodov sú jedinými variantami hry viacerých hráčov a titul by si rozhodne zaslúžil aj nejaký ten objektovo orientovaný mód, ktorý by donútil hráčov aj trošičku spolupracovať a nie len pobehovať po bojisku ako splašené kozy. Tak či onak, pestrá paleta upgradov a vozítok vytvára relatívne bohatý priestor na experimentovanie a rozhodne aj vďaka prepracovanému levelingu postáv je multiplayer výživným sústom, aj keď, ani na tomto poli sa nejedná o bohvieaké terno.

Po technickej stránke dokázali autori nemožné – Unreal Engine pretvorili do Source-u. Modely charakterov, kvalita textúr, animácie, skripty či štýl kompozície a nasvietenia lokácií, to všetko až nápadne pripomína kvalitu, s akou sme sa stretli u Half-Lifu 2. Na jednej strane sa tak ukazuje vskutku nedozerná flexibilita Unrealáckeho Enginu, na strane druhe však trpí predovšetkým grafická prezentácia hry, ktorá napr. s takým Bulletstormom (taktiež poháňaným Unreal Eng.) nemôže súperiť ani omylom. Z funkčného hľadiska si ale titul drží svoj špinavý štýl a rozhodne nemožno povedať, žeby sa naň pozeralo zle. No len, dnešný štandard AAA titulov to skrátka nie je a podľa toho si upravte aj vaše očakávania. Z hľadiska zvukového a hudobného doprovodu, Homefrontu prakticky nie je čo vytknúť – priestorová audio-dynamika je počas bojov naozaj citeľná, zbrane majú patrične úderný sound (nie ako tie z Call of Duty) a nebyť stupídnych dialógov, aj dabing by sa dal bez problémov označiť za kvalitný. Ak to teda mám nejako zhrnúť, Homefront z hľadiska technického rozhodne nepatrí medzi špičku vo svojom žánri, ale taktiež vás nepripraví ani o sluch, ani o zrak.

Holt, patriotizmus a silný nacionalizmus dokáže divy. Nie je preto prekvapivé, že Homefront slávi v Amerike výborné predaje, keď si v ňom môžu malí amerikánci a malé amerikánčata zastrieľať na protivníka, ktorý im v minulosti spôsobil nemalé problémy. Táto možno až nebezpečná politická agitácia ale v Európe stráca na sile a necháva nás tak na pospas priemernej FPS, ktorú možno doporučiť naozaj len skalopevným fanúšikom žánra. Zbytok ale nech si radšej počká na Crysis 2, pretože budgetový Homefront by mu len skazil chuť do jedla. Jedla, ktoré v podaní Cryteku bude predsa len na trošku vyššej úrovni.