Dragon Age 2

Dospelé hry, pre dospelé publikum. Dokonca, keď sa pozrieme do nedávnej minulosti, tak nájdeme výroky zakladateľov BioWare o dospelých hrách, ktoré sa nebudú musieť spoliehať na boj a násilie, aby prilákali hráčov. To všetko znie pekne, jeden by možno povedal vznešene, ale bohužiaľ ani zďaleka to nie je prípad Dragon Age 2. Ten skôr popiera všetko, čo sa o dospelosti hier snažia občas tvrdiť zakladatelia BioWare.

Avšak začnime od začiatku. Dragon Age 2 chce byť moderným RPG v štýle, ktorý BioWare započalo tvorbou sci-fi série Mass Effect. Chce byť prístupnejšou hrou, pre všetkých – teda hlavne tých, čo zodpovedajú určenému ratingu hry, tak povediac dospelých ľudí. Škoda, že to nie je pravda. Ale jedno po druhom. Dragon Age 2 totiž zlyháva v mnohých „herných“ oblastiach. Tým najmarkantnejším prvkom je „level design“, kde autori nemali ani toľko snahy, aby zamaskovali, že hráč sa prechádza takmer výlučne vo veľmi obmedzenom počte máp. A to nemyslím, že sa jednotlivé mapy na seba podobajú, oni sú to úplne, do pixelu rovnaké mapy, len sa do nich hráč dostáva (v tom lepšom prípade) z inej strany, niektoré vchody sú mu zablokované (avšak na minimape ich vidíte) a v rámci „prístupnosti“ existuje vždy len jeden možný smer pochodu. Pravda, mapy v prvom diely boli niekedy neúmerne rozľahlé, čo niektorým vadilo, avšak aspoň boli graficky nejako odlíšené a zaujímavé. I samotné mesto Kirkwall, kde sa takmer celá hra odohráva, pôsobí ako nie práve podarený kúsok level designu. Má to byť majestátne mesto. Nepôsobí tak, aspoň nie väčšinu herného času. Občas hráč zazrie zrnko nádeje, stratenej šikovnosti BioWare, ale o to viac vyznie celková plochosť, jednotvárnosť takmer všetkých prostredí v hre. Také množstvo, doslova, recyklovaných prostredí som snáď posledné roky v žiadnej hre ani nevidel.

Druhým tragédom Dragon Age 2 je do istej miery súbojový systém. Na prvý pohľad vyzerá podobne ako ten z predchádzajúceho dielu, avšak je rýchlejší, dynamickejší na pohľad druhý. Lenže to zároveň znamená, že hráč nemá žiadnu šancu celý ten nezmyselný nábeh protivníkov ustrážiť. Protivníkov, ktorí sa objavujú z ničoho nič, pred (a za) vašou skupinkou dobrodruhov. Keď majú autori šťastie, tak to nevyzerá tak okato – protivníci po vlnách skáču zo striech, lezú zo stien a robia podobné vylomeniny, avšak väčšinou sa týmto spôsobom zhmotňujú pred samotným hráčom. A to v množstve väčšom než malom. Za prvú pol hodinu zabijete viac protivníkov, než v celom prvom diely. Takmer. Nehľadiac na zobrazovanie samotného boja, ktoré sa za každú cenu snaží byť čo najbrutálnejšie, pretože iba keď sa protivník rozpadne na miliónov kúskov, môže byť hra zábavná. V celkovom kontexte hry to však skôr pôsobí trápne, ako zábavne. Nehovoriac o pozostalosti z minula – kedy je každá postava až komicky postriekaná krvou. Nakoniec súboje nie sú ani zábavné, ani dobré. Akoby sa niekto v BioWare nevedel presne rozhodnúť, ktorým smerom túto zložku hry viesť. Ostalo tak akési nevydarené torzo, ktoré svojim prevedením ukazuje na túžbu k arkádovému systému, avšak nedopatrením mu tam ostali prvky z taktických možností predchádzajúcej hry. Vyššia obtiažnosť tiež veľa nezmení – áno, súboje sú väčšou výzvou, pretože protivníci sú tuhší, avšak ustrážiť v tom zmätku a nekonečných vlnách protivníkov, mágov je už naozaj nad všetku zábavu. Čiže ani v tomto prípade neplatí, čím vyššia obtiažnosť, tým väčšia zábava.

Napokon je tu vaša postava, ktorá je centrom celého rozprávania, príbehu ťahajúcom vás od čerta k diablovi. Mick Hawke, v mojom prípade, s istou samozrejmosťou mág. Na úteku pred nákazou, ktorá ohrozovala Ferelden. Treba povedať, hneď na začiatku, že v istých charakteristikách BioWare zlyháva. Hneď z kraja príbehu sa odohrá niekoľko udalostí, ktoré by mali mať istý – povedzme – citový vplyv na hráča, resp. jeho postavu. Problém je, že hráč v tento moment absolútne nie je zžitý so svojou postavou, nepozná ju – je to neznámy muž utekajúci pred smrťou. Pritom vás hra stavia pred niekoľko závažných zvratov. Nijako ich neovplyvníte (teda ak neberiem do úvahy výber povolania), jednoducho sa stanú, ale vám je to absolútne jedno. K vnímaniu týchto udalostí nepomáhajú ani zle napísané dialógy, ktoré prinajlepšom pôsobia trápne, inak odtržito, nesadnúce na dej, ktorí sa okolo postáv odohráva. Veciam ani príliš nesvedčí nejednoznačný dialógový systém toľko známy práve zo série Mass Effect. Niekedy máte pocit, že sa vaša postava zachová inak, ako ste vybrali. Je naznačené, čo povie, ale nakoniec vaša postava reaguje inak, než bolo, podľa naznačenia, zamýšľané. Okrem toho, chýba akákoľvek možnosť schopnosťami postavy ovplyvniť dialóg – vždy máte danú sumu reakcií nehľadiac na vlastnosti vašej postavy. Citeľne tu chýba nejaká vlastnosť, ktorá by dialógom dodávala nové možnosti, resp. vašej postavy širšiu charakteristiku. Avšak aby celý tento odsek nevyznel príliš negatívne, dialógy sú vo väčšine prípadov na vysokej úrovni, lenže práve v „tragických“ momentoch autori tvrdo zlyhávajú. Čo je večná škoda.

Lenže na konci tunela býva väčšinou svetlo. Tak sa stalo i v prípade druhého Dragon Age. Nehľadiac na problémy s dizajnom, osekaným systémom, či absurdnými súbojmi je príbeh tá zložka, ktorá nakoniec celkový dojem z hry vytiahne vyššie. Nie že by bol vrcholne originálnym dielom, avšak ako je postavený prináša onú toľko chýbajúcu zábavu z iných zložiek hry. K tomu istotne dopomáhajú i dobre napísané vedľajšie postavy, interakcia s nimi a riešenie ich vlastných problémov. Čo naopak zase túto zložku zráža je systém – systém akým hra komunikuje s hráčom a jeho spoločníkmi. Pokiaľ ich máte vybraných v skupine, prakticky s nimi nekomunikujete, takže ak niečo s konkrétnou postavou chcete (resp. hra vám povie, že sa s ňou môžete porozprávať) musíte ísť na miesto jej pobytu. Ako keď vám roztomilé stvorenie ako je elfka Merrill povie, aby ste ju navštívili v jej novom dome. Pritom ju stále máte v skupine. Prídete do jej domu, nad jej hlavou sa objaví symbol „questu“ a započne dialóg. Dialóg, v ktorom sa teší, že si hráč našiel čas na návštevu, pritom ju celý čas mal v skupine. Dialóg je tak odtrhnutý od žitia vo virtuálnom svete a vlastne medzi jednotlivými „questami“ sa nič nedeje. Všetko sa odohráva v rámci nich, žiadne dialógy mimo nalinkovanej dráhy. Po čase samozrejme tento systém prijmete a už sa necháte len unášať samotnými udalosťami.

Príbeh je vlastne to jediné, čo hráča drží pri hre. Jednak si môžete v niektorých malých detailoch upraviť udalosti (pozadie) sveta importom informácií z uloženej pozície Dragon Age: Origins, a jednak sú tu rozhodnutia, ktoré často aspoň vyvolávajú pocit, že ich vplyv na plynutie deja sa rôzni. Niekedy je to pravda a nasledujúce udalosti sa zmenia viac, inokedy sú zmeny len kozmetické. Obzvlášť keď sa niektoré rozhodnutia prejavia až časom, o niekoľko rokov, tak ako odsýpa príbeh. Je všeobecne známy fakt, že sa príbeh Dragon Age 2 rozkladá v období niekoľkých rokov, a tak aj vaše rozhodnutia sú niekedy viditeľné až po týchto rozprávačských skokoch. Čo je fajn a dáva to hráčovi pocit, že skutočne v tom svete niečo dokázal, jeho činy majú na svet okolo neho aspoň nejaký dopad. Čo väčšina hier (nielen žánrových) nedokáže.

Rozprávanie príbehu, jeho ťahania hráča sa tak do istej miery stáva záchranou Dragon Age 2. Nie je však dobré predstierať, že je s hrou všetko v poriadku. Nie je, ako ste si už istotne všimli, celkové vyznenie je viac negatívne ako pozitívne. Avšak to len preto, lebo viac rýpať do príbehu, by znamenalo prezrádzať jeho kľúčové udalosti a zaujímavé zákutia, ktoré hráčovi ponúka. A to by, uznajte, nebolo voči ľuďom Dragon Age 2 doteraz nezasiahnutým taktné. Lenže zakrývať oči pred zjavnými nedostatkami tiež nie je najšťastnejší spôsob, i keď sa jedná o hru od BioWare. O to väčšia je zodpovednosť recenzenta poukázať na nedostatky hry, nehladkať ego tvorcov, že vytvorili dokonalú hru, keď to nie je pravda. Obzvlášť keď sa na ňu pozrieme optikov výrokov zakladateľov BioWare. Keď ju konfrontujeme s ich vyhláseniami a následne s výsledkom ich práce. Práve preto, že sa od BioWare očakáva viac. Majú na viac, niekoľkokrát to už i dokázali. Dragon Age 2 nie je dokonalá hra, nie je to najlepšie RPG tohto roku, avšak má svoje kúzlo, ktoré leží na jeho príbehu. Príbeh, ktorý nakoniec celé hodnotenie pozdvihol z mierneho nadpriemeru na niečo lepšie. Otázkou ostáva, či sú hráči niečo takéto schopní tolerovať, resp. či sa dokážu preniesť cez zjavné nedostatky v dizajne hry a nechajú sa uniesť len príbehom.

"MickTheMage" hodnotí hru na 7

Druhý názor z našej redakcie od redaktora Blada:

Existuje mnoho písaných i nepísaných pravidiel a dogiem, ktoré by údajne mali definovať správne RPG. Jedny tvrdia, že by malo ísť predovšetkým o ťažké fantasy s hromadou striktných zákonitostí, druhé hovoria o akejsi šachovej partii so schopnosťami a skillmi hrdinov no a podľa tretích má ísť o nelineárnu a husto rozvetvenú story, ktorá by sa mala odvíjať výlučne na základe hráčových rozhodnutí. Ak by sme mali byť exaktní a brať definíciu RPG doslovne (role playing game – hra na hrdinov), tak zrejme najsprávnejšou definíciou tohto žánra by bola práve posledne menovaná varianta. Ak sa teraz pozrieme na nedávnu várku titulov z dielne BioWare, musíme tam jednoznačne vidieť jasný príklon k tomu, čo doslovne vyjadruje skratka RPG. Reč je samozrejme predovšetkým o sérii Mass Effect, ktorá sa odvrátila od old-schoolového princípu turn-based RPG a zamerala sa skôr na hrdinu a príbeh samotný, než aby hráčov rozptyľovala hromadami štatistík, ktoré aj tak len bránia v dynamike a napredovaní deja. Ďalší nedávny masterpiece z dielne BioWaru, Dragon Age: Origins, síce pracoval s old-schoolovými mechanizmami, ale aj v jeho základoch bolo cítiť, ktorým smerom sa séria uberá. No a Dragon Age 2 tento prerod v novodobý formát RPG už len zavŕšil.

Čo to v praxí znamená, už istotne tušíte – zjednodušenie hry prakticky na všetkých frontoch, azda len s výnimkou príbehu, ktorý síce na dianie jednotky nadväzuje naozaj len okrajovo, ale aj tak ho možno označiť za predsa len čosi iné, než v týchto rokoch populárna derivácia či recyklát. Základnou nosnou story druhého Dragon Age 2 tentokrát nie je žiaden nemý grey warden, ale Blade Hawke, člen početnejšej rodiny, ktorá pred hordami darkspawnov uteká z rodnej usadlosti Lothering do metropoly Kirkwallu (úvod hry koliduje so záverečnou tretinou DA: Origins). Príbeh, vyprávaný atypicky formou retrospektívy jednej z hlavných postáv, už v tomto okamihu pôsobí sviežo, avšak tie správne grády naberie až v okamihu, kedy sa hrdina príbehu začne po príchode do Kirkwallu stavať na vlastné nohy a postupne si budovať meno, ktoré v priebehu desiatich rokov z neho urobí uznávaného šampióna. Samozrejme, v zmysle zachovania všetkých dôležitých dejových zvratov v tajnosti sa hlbšie do rozboru konkrétnych udalostí nemienim púšťať, avšak nedá mi sa nevyjadriť k celkovému konceptu príbehu. Tam, kde Origins riešil problém veľkého merítka v podobe záchrany Fereldenu pred inváziou armády darkspawnov, tam sa dvojka Dragon Age zaoberá skôr sociálnou a politickou problematikou jednej veľkej metropoly, na pozadí ktorej ale taktiež operuje s hrozbou väčšieho rozsahu, avšak nie až tak fatálnou pre celú krajinu, ako tomu bolo u predchodcu. Mocenský súboj medzi frakciami templárov a mágov, problémy s korupciou, byrokracia vládneho aparátu či prítomnosť tajuplného  etnika (démonickí quanari), to všetko hýbe osudom Kirkwallu a rozhodne stojí za to sledovať všetko dianie navôkol, pretože len tak odhalíte mnoho referencií na problémy, ktoré sa dejú v našom svete.

S dejovou líniou automaticky súvisí aj celý rad ďalších herných aspektov – od dialógov, cez profily vašich spolubojovníkov, až po obsah a príbehovú omáčku jednotlivých questov. Ako som už spomenul v predchádzajúcom odstavci, hlavný hrdina je tentokrát poriadne ukecaný a rozhodne sa nebojí ukázať svoj ksicht na verejnosti. Tento fakt sa priamo dotýka kompletne prekopaného systému dialógov – tam, kde ste v minulosti volili z jasne definovaných odpovedí, tam sa dnes dočkáte familiárneho kruhového menu so základným popisom dostupných reakcií, pričom vás zverenec následne na plnú hubu odprezentuje názor, ku ktorému sa podľa najlepšieho vedomia a svedomia prihlásite. Systém navyše nepozná striktne definovanú good alebo evil odpoveď ako tomu bolo v Mass Effecte 2 (paragon VS renegade, biely alebo čierny, dobrý alebo zlý) takže hráči majú konečne kompletnú slobodu v tom, aký postoj zaujmú k tej ktorej otázke či problému. Azda nemusím zdôrazňovať, že aj v tomto prípade sa vaše rozhodnutia časom podpíšu na smerovaní príbehu a osudov jeho hrdinov, takže z hľadiska bohatej variability dialógov je Dragon Age 2 po stránke znovuhrateľnosti naozaj unikátnym dielom.

Keďže vaša púť až na vrchol miestnej hierarchie by bola bez patričnej pomoci a dávky questovania prakticky nereálnou, k Hawkeho ťaženiu za lepšími zajtrajškami sa postupne pridajú vskutku rozmanité bytosti Dragon Age univerza. Odhliadnuc od jasného preferovania rasy Elfov (v tíme ich budete mať hneď niekoľko), do vašej družiny postupne vstúpi pestrá paleta názorovo odlišných charakterov, ktorých spojenie do spoločnej výpravy môže v krajných prípadoch skončiť až smrťou niektorého z nich. Osobne som si ihneď obľúbil pohodového trpazlíka Varrica či mierne roztopašnú elficu Merrill, s ktorou som v neskoršej fáze hry vytvoril aj harmonický a dokonale fungujúci partnerský vzťah :). Ako som už spomínal, každá postava má odlišné životné postoje a názory a tak sa vám bude bežne stávať, že počas questových dialógov si jedného kolegu spriatelíte, zatiaľčo u toho druhého o priazeň prídete.

Apropo questy samotné sú z počiatku naozaj pútavé a variabilné, pričom mnohé z nich (tie vedľajšie) budete plniť aj napriek tomu, že s hlavnou dejovou líniou nebudú priamo súvisieť. Problém ale nastane po nejakých tých 10-15 hodinách hrania – sprvu dialógovo veľmi pekne vykreslené mini-príbehy obyvateľov mesta Kirkwall sa zrazu začnú zlievať do ťažko identifikovateľnej kaše a na scénu nastúpi repetitívnosť a stereotyp. Ten vo veľkej miere pramení tiež z faktu, že majoritné gro titulu sa odohráva priamo v meste, resp. v jeho bezprostrednom okolí. Žiadna majestátna metropola trpazlíkov, žiaden tajomný lesík elfov, žiadna veža mágov – všetko čo v Dragon Age 2 uvidíte, sa po krátkom čase začne nepríjemne opakovať. Týka sa to nielen samotného umiestnenia hry (Kirkwall sa síce postupne mierne zmení, ale nebude to nič, čo by vám vykúzlilo obdivný úškrn na tvári) ale predovšetkým dizajnu side-questov, ktoré sa budú za každým opakovať v TÝCH ISTÝCH lokáciách – hra totižto obsahuje len jeden jediný model ako jaskyne, tak aj pivnice, interiéru budovy či skladu, pričom tieto následne dookola opakuje. Mnohými kritizovaný puzzle systém stavby dungeonov z Oblivionu by som tu uvítal z tak obrovskou radosťou, pretože verte neverte, ono sa vám to x-té “objavovanie“ tajného úkrytu banditov v rovnakej lokácii, ako tomu bolo posledných 20 krát, časom naozaj zunuje. Neskôr to zájde až do takých extrémov, že už dopredu budete vedieť, kde hľadať poklady a kde vás zrejme čaká nejaký mini-boss či nepríjemná pasca. Postupom času sa mi tiež sprotivilo to pobehovanie sem a tam len kvôli prehodeniu pár slov, ktoré len umelo naťahuje hernú dobu a nemá absolútne žiaden pozitívny dopad na hrateľnosť. Skrátka, klasická ponorka z obmedzenosti herného priestoru s veľkým P.

Deficit vo variabilite herného sveta je našťastie ako tak kompenzovaný agresívnym súbojovým systémom, svojim parametrami pripomínajúcim ten, videný u série Diablo. Aj napriek tomu, že v Dragon Age 2 sú k dispozícií len tri povolania (bojovník, mág a rogue), ich vyváženosť vytvára priestor pre výbornú kombinatoriku a taktizovanie. Nakoľko sa však titul dočkal aj konzolového vydania, je obtiažnosť bojových stretov po väčšinu času triviálna a bez väčších obtiaží tak prejdete bitkami bez akejkoľvek nutnosti si hru zapauzovať a rozdať spolubojovníkom osobitné príkazy. Áno, tá možnosť tam stále je, avšak vzhľadom na jednoduchosť súbojov k nej pristúpite naozaj len v nevyhnutných prípadoch. Na jednu stranu sa tak boje stali nesmierne dynamickými a atraktívnymi (čiastočne ale aj chaotickými), na stranu druhú tým ale utrpela taktická stránka hry, ktorá bola obzvlášť v pôvodnom titule neodlučiteľnou súčasťou hry. Z vlastnej skúsenosti teda nemôžem pokračovaniu odoprieť chytľavosť nového systému, avšak musím sa priznať že nepomerne ťažšie a nebezpečnejšie strety Dragon Age jednotky mi prišli rozhodne o niečo zábavnejšími.

Konzoloidný syndróm potom zákonite postihol aj samotný leveling postáv či váš žurnál, tvorený predovšetkým správou inventára. Koncept zvyšovania úrovne vašich charakterov je v princípe rovnaký ako minule – je tam ale jedno ALE. Mnoho skill stromov bolo zredukovaných, niektoré kúzla a schopnosti úplne vymizli a u niektorých sme sa dočkali nie príliš vhodného downgradu. Keďže ako mág som sa v Origins doslova vyžíval v postihovaní protivníkov rozličnými kliatbami a debuffmi, neprítomnosť prepracovanejšieho entropy stromu ma naozaj sklamala. Obdobne ma sklamalo aj drastické osekanie healing schopností, ktoré jasne dokazuje, že autori hru spravili zámerne jednoduchou, aby sa tým zapáčili aj n00bom, ktorý so žánrom RPG ešte nemajú bohvieaké skúsenosti. Negatívne sa taktiež musím vyjadriť aj na margo manažmentu vašich postáv, kde plne meniť vybavenie a zbroj ide len u Hawkeho, u ostatných členov tímu ste odkázaní iba na kozmetické úpravy majúce podobu prsteňov či amuletov (výnimočne aj zbraní). Výsledkom tohto hlúpeho dizajnérskeho nápadu je inventár plný mocných itemov, ktoré ale ako mág môžete nosiť len v obmedzenom rozsahu a keďže ich neviete nahodiť ani vašim kolegom, musíte ich chtiac nechtiac predávať.

Po technickej stránke Dragon Age 2 najlepšie vystihuje pojem “ostrá geometria“. Mesto Kirkwall je síce tvorené niekoľkými štvrťami, avšak v každej z nich dominuje hranatá architektúra. Tzn. pravouhlé ulice, budovy v tvare kvádrov, schodiská točené vždy v 90-stupňových uhloch. Na vizuáli titulu je skrátka vidieť, že autori museli robiť ústupky v prospech konzolových verzií, vďaka čomu hra aj pri najvyšších nastaveniach vyzerá pri najlepšom priemerne. Samozrejme, bavíme sa teraz o základných parametroch stavby levelov a lokácií, pretože samotné efekty, najmä teda počas súbojov, vyzerajú parádne a v ničom si nezadajú s tými, ktoré máme možnosť vidieť v hociktorom triple-A JRPG. Klasicky špičkový je potom bez prekvapenia dabing, ktorý vháňa herným charakterom doslova dušu a počas tých siahodlhých vykecávačiek mi ani jeden z prejavov neprišiel ako nevhodný či uši trhajúci.

Je ťažké zhodnotiť objektívne titul, ktorý sa snaží žáner RPG inovovať aj za cenu, že tým naštve mnohých fanúšikov predchádzajúceho dielu. Osobne nemám nič proti evolúcii v žánri, pokiaľ mi však nezoberie tie najlepšie atribúty, kvôli ktorým som si tak obľúbil diela minulé. Dragon Age 2 v tomto prípade ostáva na rázcestí – ponúka výborný príbeh s výborným systémom dialógov čí kvalitnými súbojovými mechanizmami, ktoré ale trpia až zbytočne prehnaným konzolovým zjednodušením. Tento fakt je obzvlášť zarážajúci v momente keď si uvedomíte, že aj Origins sa dočkal svojej konzolovej verzie a svoje kvality bez problémov obbhájil aj na iných platformách, než na PC. BioWare sa preto podľa mňa musí rozhodnúť, ktorým smerom sa do budúcnosti vydá – buď cestou Mass Effectu, alebo cestou Origins. Hybridný mix v podaní Dragon Age 2 totižto nie je dostatočne uspokojivý ani pre HC RPG hráčov, ani pre fanúšikov akčných adventúr. Zábavný kus softvéru to ale bezosporu je!

"Blade" hodnotí hru na 7