Ambivalentná Saints Row 2

Neustále vracanie sa na rovnaké miesto. Do rovnakých, šialených situácií, ktoré nemajú absolútne žiadnu logickú nadväznosť na reálny svet. Inak povedané, šialený svet Saints Row 2 je podivne príťažlivý a úchylne zábavný.

V tento moment necháme kritikom ich vlastnú pravdu – technicky je PC konverzia nedokonalá a farebná paleta podivne nevyvážená. Autá sú plne pod kontrolou „arkádovej fyziky“, plávajú, niektoré sa takmer nedajú ovládať. Avšak popri tom má stále hra svoje kúzlo. Čaro, ktoré nedokázalo zničiť ani niekoľko tých technických nedokonalostí. Čo je vlastne hybnou silou tejto hry?

V prvom rade je to hra, ktorá ponúka hráčovi voľnosť pohybu po mestskom prostredí. To nie je nič nové už od čias Grand Theft Auto. Avšak je to zásadná vlastnosť hry. Keď o nejakej hre prehlásime, že nás baví viac ako hra druhá, bolo by dobré nájsť k tomu i tie správne argumenty. Hlavný argument pre SR2 je nadhľad. Každý pixel hry kričí, že to čo sa deje na obrazovke nie je mienené vážne, že je to absurdná podoba „gangsterského“ príbehu, ktorá prináša množstvo stereotypných charakterov, aby ich v mnohom nakoniec prevrátila. Druhým ťažiskom a úspechom je potom hlavný protagonista, ktorý je vlastne samotným hráčom hry. Je to niekto, kto vyzerať ako hráč chce. Utvorí si k svojmu šialenému obrazu a vypustí ho do pripraveného sveta. Na druhej strane je potom príbeh a charakter protagonistu, ktorý je presným opozitom „vonkajšej“ voľnosti. Tu už hráč nemá možnosť výberu a musí pristúpiť na scenár autorov. Scenár, ktorý je zároveň silnou i slabou stránkou Saints Row. Na jednej strane totiž máme napísané veľmi podarené dialógy a „režírované“ scény. Každá jedna má svoj vnútorný zmysel, svoju štruktúru a nikdy sa neopakujú. Jednotlivé postavy majú svoje stereotypizované správanie, ktoré býva občas trochu prevrátené naruby. Z čoho potom samozrejme vznikajú situácie pre dobrý dialóg. Bez kvalitného dabingu by však dialógy vyšumeli do prázdna. Avšak nie strihové scény sú hlavným lákadlom hry, tie tu skôr patria do kategórie „čerešnička na torte“.

V každom prípade hlavným pozitívom Saints Row 2 je práve to, že je prehnaný až do krajností. Sám seba neberie vážne, priam paroduje celý ten „gangsterský štýl“ a všetko čo k nemu patrí. Už len možnosť upraviť si hlavného protagonistu pridáva niekoľko bodov k absurdite niektorých situácií. Správne vytvorený charakter, s tým správne „prehrávajúcim“ dabingovým hlasom dodáva strihovým scénam istý nezmazateľný šarm. A ak mám pravdu povedať, naozaj si nepamätám akčnú hru, pri ktorej by som strávil tvorbou postavy takmer viac ako hodinu času. Najlepšie na tom je, že to má svoj výsledný efekt.

Samotná náplň potom síce patrí do škatuľky mestských akcií, avšak prináša rovnaký pocit bláznivého naplnenia ako už spomínaný príbeh. V tejto hre prakticky nie je nič normálne. Množstvo vedľajších misií, ktoré realitu nijako nepripomínajú a nikdy ani nechceli pripomínať. Lámanie vlastných kostí v rámci poistného podvodu? Čo zahŕňa, okrem iného, hádzanie sa pod kolesá idúcim autám. Striekanie výkalov na budovy veľkej korporácie ako nástroj pomsty. Vyhadzovanie do vzduchu celých štvrtí, len aby mala televízia čo v správach vysielať? A čo takto drsná policajná šou, kedy protagonista v úlohe policajta zabraňuje zločinu za prítomnosti televíznej kamery? Hriešnici sú, samozrejme, v rámci šialených pravidiel hry na mieste popravení.

Saints Row 2 tak na jednej strane vychádza z odkazu Grand Theft Auto, avšak na strane druhej sa od neho celým poňatím svojho sveta dištancuje. Kým štvrtý diel série GTA sa snaží byť drsným, gangsterským príbehom o pomste, neustálom kolobehu násilia a zločinu. Je SR2 skôr gangsterská komédia. Kde síce umierajú ľudia, množstvo ľudí, ale len tak mimochodom a s hráčovým úsmevom na tvári. Kým umierajú druhí, kým to nezačne byť istým spôsobom osobné.

Možnosť utvoriť si podobu hlavného protagonistu ako sa hráčovi páči, môže byť silný nástroj na čiastočné stotožnenie sa s jeho postavou. Hráč mu síce nedáva charakter a nebude mu umožnené robiť vlastné rozhodnutia, ale vkladá do tejto postavy istú dávku vlastnej kreativity.  Či už postava bude šialený transvestita, sebe samému blízka postava, či iná kreácia závislá od prístupu každého jednotlivca, vždy ten konkrétny hráč niečo do tej postavy vloží. Potom mu autori vložia do cesty „spoluhráčov“, členov vlastného gangu.

Napríklad taký Carlos. Dvadsaťročný mladík, ktorý pomôže protagonistovi z väzenia a zároveň ho uvedie do situácie v meste. Protagonista bol dlho v bezvedomí, gang, ktorý tak dobre poznal už prakticky neexistuje a tak všetky informácie, ktoré má, sú práve od Carlosa. Je to ten typický horlivec, ktorý si myslí, že život v gangu je fajn, že Boss (protagonista) je boh – možno spasiteľ gangu 3rd Street Saints. Lenže život gangstra nie je períčko, a tak Carlos jedného dňa umrie drsným spôsobom – vláčený za autom cez polovicu mesta. V strihovej scéne to naštve protagonistu a trochu to štve aj hráča (pokiaľ nie je totálny cynik, prípadne nehľadá scenáristické diery, ktoré tam samozrejme sú). Pomsta na seba nenechá dlho čakať...

Potom sa na všetko zabudne.

Opäť sa hláškuje, veselo sa zabíja anonymný dav a na celý svet sa usmieva sociopatické slniečko.

Aisha. Pokiaľ človek nehral prvý diel, tak mu bude sotva niečo hovoriť. Avšak hra nám hneď od začiatku dá (celkom prirodzeným spôsobom, cez rozhovor bacharov vo väznici) nahliadnuť do situácie. Aisha, speváčka, ktorá by mala byť mŕtva. Zahrala svoju smrť a predaj jej albumov išiel strmo hore. Pritom ešte stále posmrtne vydáva stále ďalšie a ďalšie nahrávky, čo sa samozrejme dobre predáva. Okrem toho, je to priateľka Johnny Gata. Avšak opäť sa nám v príbehu hlási o slovo smrť. Tentoraz už však definitíva, predstavená v jednej z najlepších strihových scén v rámci hry. Násilná, nie zbytočne popisná, s istou dávkou symboliky (padajúce hlavičky ruží). Scéna, ktorú bude nasledovať zbesilá cesta do nemocnice, keďže v nej bude vážne zranený Johnny. Scéna, ktorá bude mať neskôr vyvrcholenie v pochovaní Akuji-ho za živa. Scéna, ktorá má opäť celkom silný emocionálny náboj oproti celkovému vnímaniu hry.

Starosti s ovládnutím mesta, kontrolovaním nových území, opäť vytesnia túto udalosť do pozadia. Znova sa strieľajú vtipné hlášky, nešetrí sa guľkami a všetko začne byť nadnesene veselé. Trochu ako na tripe.

Na jednej strane tu máme náznaky následkov násilného spôsobu života - niečo ako „kto akými zbraňami bojuje, takými aj zhynie“ – avšak na strane druhej sa veľmi rýchlo vracia k mávnutiu nad udalosťami a konštatovaniu, že všetko je tak absurdné ako násilie, ktoré vám táto hra ponúka.

Aby ste nakoniec zistili, že hlavný protagonista, teda vaše alter ego je skutočne totálny idiot a sociopat. Aj keď sa toto tvrdenie môže zdať, na základe protagonistových reakcií v niektorých prípadoch, trochu ambivalentné. Problém sa volá Julius Little, zakladateľ gangu 3rd Street Saints a osoba, ktorá v podstate na začiatku prvého dielu Saints Row zachránila protagonistovu kožu. Na jednej strane gangster, na strane druhej šialený idealista. 3rd Street Saints založil preto, aby ukončil vojnu medzi gangmi, zabránil šíreniu drog na uliciach a ukončil zabíjanie nevinných. Avšak počas hry sa dozvieme, že Julius zradil Saints preto, lebo nevidel v ich fungovaní zmysel – ich existenciou sa nič nevyriešilo a jediný spôsob ako zastaviť násilie bolo nechať Saints padnúť. Julius Little bol ten, ktorý nechal protagonistu vybuchnúť na lodi na konci prvého dielu, znechutený a presvedčený, že by sa nikdy nevzdal získanej (a stále rastúcej) moci. Ako ukazuje záverečná scéna kaptioly s Juliusom, zrejme sa veľmi nemýlil. Protagonista sa dlho nerozmýšľal, skrátka strelil svojmu bývalému mentorovi guľku do hlavy. Koniec. Vtedy si niektorí hráči, zvažujúci činy svojich postáv, uvedomia, aká je ich postava vlastne nesympatická...

O chvíľu sa však už znova nezáväzne bavia všetkým čo Saints Row 2 ponúka. Ambivalentnosť Saints Row 2 v plnej kráse. Istým spôsobom balansuje na tenkej linke medzi tarantinovskou zábavou a bezduchou počítačovou hrou. Postavy sú schematické, ale majú svoje čaro, ktoré dokáže hráča zaujať, vytiahnuť z neho niekoľko ľahkých emócií, aby nakoniec nad všetkým mávla rukou a nechala ho baviť sa len hernou náplňou.