Assassin's Creed: Brotherhood

Minuloročný druhý diel Assassinskej ságy Desmonda Milesa, bol prekvapujúco vynikajúcou hrou, teda niežeby bola jednotka vyslovene zlá, ale dvojka svojou hrateľnosťou, príjemným, hoci klišé sa nevyhýbajúcim, príbehom a vyladením herných mechanizmov, svojho staršieho brata úplne prevalcovala. A ja sa bez škrupulí priznám, že u mňa prevalcovala úplne všetko a bezpečne sa stala mojou pomyselnou hrou roka. O to viac som sa tešil na AC Brotherhood, no zároveň o to viac som mal strach ako napokon tento datadisk - nedatadisk dopadne. Predsa len Ubisoft všade hypoval predovšetkým multiplayer, čo zasa nie je zrovna šálka kávy z ktorej by sa mi vzrušením ježili chlpy v ušiach. Našťastie všetci, ktorí mali obavy z odfláknutého singleplayeru si môžu, spolu so mnou, poriadne vydýchnuť. Ubisoft nás v štichu nenechal a čo bolo dobré v AC 2, je v Brotherhoode ešte lepšie.

Brotherhood začína tam, kde druhý diel skončil, takže ak ste druhý diel nehrali už aj si ho bežte zohnať a poriadne ho dohrať. Inak bude pre vás úvod hry len málo pochopiteľný. Zároveň si treba zapamätať, že ak raz prizabijete pápeža tak neváhajte a dorazte ho, predĺžená ruka božia totiž, v opojení zo zemských radostí, nie je až tak svätá akoby sa to z historických cirkevných kníh mohlo zdať. Celý príbeh sa opäť bude točiť okolo pomste rodu Borgiovcov, ktorej členovia vás hneď v úvode opäť raz presvedčia o tom, že arogancia a dobyvačnosť je im daná do vienka v každej generácii. Hlavným antagonistom však tentoraz nebude jeho excelencia Rodrigo, ale jeho ľavoboček Cesare, ktorý však za ocinkom v ničom nezaostáva a na stupnici empatie je niekde medzi Pol Potom a Hitlerom.

Narovinu však treba povedať, že príbeh nie je zrovna ťahúňom hry. Netreba sa síce báť, že by vás nebavil, alebo ste si ho dostatočne neužili, ale scenár je typické béčko, so všetkým čo k nemu patrí, takže sa pripravte na správnu dávku klišé, pátosu a hrdinsky odhodlaných hlášok, ktoré keby pred vami niekto povie v reálnom živote, okamžite zisťujete z ktorého ústavu práve vyšiel. Hlavným nedostatkom, čo sa deja týka, je ale niečo iné. Akási nekonzistentnosť, tá je síce v sandboxoch bežná, ale v Brotherhoode je to troška o niečom inom. Ubisoft nechal na hre pracovať množstvo ľudí a mnoho z nich tvorilo v tímoch nezávislých od ostatných, čo sa prejaví tak, že jednotlivé časti príbehu na seba nadväzujú tak nejak kostrbato. Hlavne zo začiatku máte často pocit, že neviete prečo sa deje práve to čo sledujete na obrazovke. A ste v tom nevinne, autori totiž evidentne pri skladaní levelov niektoré veci nedomysleli. Príkladom buď napríklad misia kedy idete s Machiavellim zachrániť posla, ktorého zajala stráž. Keď ho oslobodíte stojíte vedľa Machiavelliho, milý posol sa však rozhodne utiecť a vy ho máte chytiť, čo vám trvá asi tak 8 sekúnd a za najbližším stĺpom je posol s dôležitým listom váš. Logicky vás teda napadne vrátiť sa k Machiavellimu a list mu dať, vrátite sa teda za stĺp, kde ste predtým stáli a čuduj sa svete milý Nicollo tam nie je a výkričník, ktorý ozačuje ďaľšiu spomienku, teda Machiavelliho výskyt sa posunul o pekných pár kilometrov ďalej. Ako to milý Machiavelli za tých cca 7 sekúnd stihol prejsť je mi záhadou. Nehovoriac už o tom, že keď dorazíte na miesto stretnutia, bez akýchkoľvek známok logiky vás napadne svorka vlčích ľudí a vy skutočne netušíte prečo, začo a kvôli čomu. Ale sú to našťastie len takéto detaily, ktoré, ak sa do hry správne "zažeriete" ani nebudete vnímať. Dlhodobo je známe, že pieskoviskom, na ktorom tentokrát Ezio snová svoje plány je Rím. Oproti predchádzajúcemu dielu teda na prvý pohľad komornejšia výprava. Ale to len na prvý pohľad. Rím je tak rozsiahly a rôznorodý, že ani nebudete vnímať, že ste stále v meste do ktorého vedú všetky cesty. Už minulý diel nám dokázal, že Ubisoft grafiku vie a my sme sa mohli kochať nádhernou renesančnou Florenciou, či Benátkami. Inak tomu nie je ani teraz a hoci na engine hry už je dosť poznať jeho vek, Rím je vykreslený nádherne a niektoré miesta na vás priam dýchnu svoju históriu. Pre mňa, je jedným z takýchto miest Koloseum, ktoré som nikdy nejak zvlášť neobdivoval, no akonáhle som sa doň s Eziom pozrel, ostal som očarený jeho charizmou. Stáť v jeho strede, hoci len v obyčajnej hre a pozerať do jeho hľadiska je nádherné. A to ani nespomínam Panteón a iné krásy, ktoré Rím svojim návštevníkom ponúka. Skutočne sa netreba báť, že by ste sa vo večnom meste nudili, alebo vás nudilo.

Vlastne nuda je slovo, ktoré pri hraní ACB úplne vyškrtnete zo slovníka. Čaká na vás totiž taká porcia úloh, misií, alebo výziev, že sa vám z toho zatočí hlava. Už predchádzajúci diel bol v tomto výnimočný, no Brotherhood ho tromfne s prstom v nose. Základom sú samozrejme príbehové misie, už plnenie ich samotných vám zaberie cca 14-16 hodín, ale vynechať ostatné veci by bol hriech. A tieto veci, ktoré som tak nepekne nazval "ostatné" vám zaberú raz taký čas, to mi verte. V Ríme máte stále čo robiť, ak si chcete oddýchnuť od príbehu, môžete napríklad plniť questy od kurtizán, zlodejov atď, opäť samozrejme môžete za peniaze vraždiť nepohodlných ľudí a mnoho iného. Napr. ničiť zbrane, ktoré sa Borgiovci snažia vyrobiť podľa Da Vinciho výkresov. Nechýbajú ani pasáže ala Prince of Persia, známe z predchádzajúceho dielu. Tentokrát miesto Altairovho brnenia kompletizujete Romulovo a vykrádate tak práve jeho hrobky. Brotherhood je skutočne komplexná a obrovská hra a na vypisovanie všetkého by mi jedna recenzia určite nestačila.

Dôležitou novinkou, ktorá vlastne dala celej hre meno je však bratstvo, alebo, ak ľúbite ingliš, tak Brotherhood. Ezio je síce chlapík všetkými masťami mazaný a tvrdosťou stoviek bitiek kovaný, ale sám toho proti Borgiovcom veľa nezmôže. Pár priateľov pri ňom síce samozrejme od začiatku stojí, ale to je nič. Cestou ako poraziť Borgiovský klan je založiť spolok asasínov, ktorý si bude pomáhať a pomaly vytláčať rodinu, ktorá terorizuje Rím z mesta. Aby ste znížili vplyv tejto rodinnej mafie v Ríme, musíte ničiť jej nohsledov, alias kapitánov, ktorí zo svojej veže spravujú jednotlivé časti Ríma. Ak sa vám podarí tohto kapitána, zvyčajne silne chráneného zabiť a jeho vežu podpáliť a zničiť, oslobodíte danú časť od Borgiovcov. Navyše si však za každú zničenú vežu môžete pribrať do svojho bratstva nového asasína. A nebojte sa, nie je to len kozmetická vložka do hry. Svojich spolubojovníkov skutočne využijete. Jednak ich môžete posielať zabíjať po celej Európe a druhak sa vám často hodia pri bitkách s vojakmi. Kapitáni sú totiž postupom času čoraz viac silní a čoraz lepšie chránení. Samozrejme ostali aj možnosti, najať si na svoju ochranu kurtizány, alebo pre pomoc v bitke povolať zlodejov, či žoldnierov. Určite viete, že Assassins Creed nie je len o Eziovi, hlavnou postavou celej ságy je predovšetkým Desmond Miles a inak tomu nie je ani v Brotherhoode. Dokonca by som povedal, že si za Milesa zahráte v ACB viac ako v ostatných dieloch doteraz. Predovšetkým v úvode ma však táto vec dosť hnevala, lebo úvod Brotherhoodu je na môj vkus až príliš zdĺhavý a kým sa skutočne začne niečo diať, mnoho hráčov je otrávených. Ďalšou novinkou, ktorú si pre vás autori pripravili je akýsi tréning vašich schopností vo virtuálnom Animuse. Prišlo mi to síce trocha nasilu vložené, ale niekto sa tým možno zabaví. Ide o to, že máte v časovom limite splniť nejakú úlohu. Napríklad zabiť 8 vojakov tak, aby si vás nevšimli. Za to dostávate body a nové skúsenosti. časové limity na získanie zlata sú však doslova šibeničné a táto vecička ma skôr frustrovala ako zabávala.

Frustrujúce sú však aj iné veci. Predovšetkým to, že skutočne musíte vypnúť logické myslenie, aby ste si Brotherhood užili naplno. Ak sa do hry ponoríte a nerozmýšľate hra veľa chýb nemá. Akonáhle však nad skutočnosťami dejúcimi sa na vašej obrazovke zarozmýšľate, kúzlo Brotherhoodu akosi podozrivo vyprchá. Pár príkladov za všetko. V úvode pri hre za Desmonda beháte po Monteriggioni a ak sa dobre rozhliadate všimnete si, že autá stoja aj na miestach, kam vedú len schody. Neviem, možno to Talianom problémy nerobí ale ja mám svoj podvozok rád. Zvláštnou vecou oplývajú aj už zmienené veže "kapitánov" Borgiovcov. Na jej vrchole je samozrejme rozhľadňa na jej spodku dvere, lenže aby ste sa do rozhľadne dostali musíte vyšplhať po výklenkoch traverzách, kameňoch atď a keď sa už konečne vyškrábete hore zistíte, že tam žiadne dvere nie sú. Ako sa tam dostávajú vojaci je mi potom záhadou. Samozrejme môžu loziť ako vy, ale to im potom ich prácu veľmi nezávidím. Najviac však logika zaškrípala hneď v úvode, kedy opäť za Desmonda v súčasnosti hľadáte vchod do Eziovej vily v Monterigionni. Dverami to nejde takže treba nájsť TAJNÝ vchod. Tento tajný vchod teda napokon nájdete pod hradbami na pláži a je to OBROVSKÁ jaskyňa, ktorá je hlboká pár  metrov a na jej konci je ten tajný vhod, čiže mreža, ktorá má hneď vedľa aj mechanizmus na jej vytiahnutie. Nuž nemal som nikdy nejaké romantické predstavy o inteligencii talianskych archeológov, ale ak sú na tom takto zle a neobjavia niečo takéto ani za 500 rokov potom sa nečudujem politickej situácii v Taliansku. Ale zasa treba toto moje hnidopišstvo brať s rezervou, Brotherhood prevzal všetko dobré z AC2 a to čo nebolo príliš dopilované dopiloval, takže žiadne závažné chyby nemá. Áno grafika už nie je moderná a leveldizajn niekedy povážlivo zaškrípe, ale inak je to remeselne skvele odvedená práca a keby vychádzajú všetky hry takto vyladené, recenzenti by sa tetelili blahom.

Úplne nakoniec som si nechal aj už spomínaný multiplayer. Pred tým ako som ho pustil som si hovoril, že do hier ako Assassins Creed by multiplayer dávať nemali, no po jeho zahraní som názor zmenil a tvrdím, že pokiaľ tvorcovia vymyslia niečo originálne a dobré, svoje miesto si to vybojuje. Základom online hry sú vraždy, tak ako viacmenej všade. Zabiť a ostať nezabitý, tak ako prakticky vo všetkých podobných hrách s multiplayerom. Lenže je tu jeden podstatný rozdiel a to v štýle spáchania tohto v skutku ohavného činu. Miesto zbesilého behania, skákania a iných radovánok typu Modern Warfare, tu ide o to ostať čo najviac v anonymite. Začleniť sa do davu a zostať nepoznaný. Vašou úlohou je zabiť svoju konkrétnu obeť, nie niekoho všobecného, kto sa vám pripletie do cesty. Od začiatku viete po kom idete. Aby ste ho našli v dave ľudí máte k dispozícii akýsi malý radar, alebo skôr ukazovateľ vašej vzdialenosti od obete. Ono to znie jednoducho, ale skutočnosť je iná. Okrem vás a vašich protivníkov je mesto plné postáv s umelou inteligenciou, ktorí vyzerajú rovnako ako vy, alebo vaše obete. Často sa tak stane to, že síce vidíte, že stojíte tesne pri svojej obeti, lenže pred vami stoja napríklad traja navlas rovnakí lekári a "včuľ" si vyber človeče. Často sa tak stane, že pichnete vedľa čo má za následok nie len to, že vám vaša obeť utečie, ale aj to, že sa prezradíte a niekto zozadu bodne vás. To je totiž kúzlo celej hry. Ste nielen lovec, ale aj lovený. Celé toto vskutku zábavné divadlo sa odohráva na malých mapách, z ktorých mnoho je prebratých z AC2 takže si zaspomínate aj na Florenciu, Forli atď. Samozrejme tak ako v iných hrách funguje levelovanie vašej postavy a čím vyšší level, tým lepšie schopnosti vaša postava má. Musím povedať, že som si online zápolenia vychutnával a vychutnávať si aj naďalej budem. Takže ak sa vám moje recenzie nepáčia kľudne si príďte bodnúť.

Zhrnutie je teda jednoduché, hoci ani Brotherhoodu sa chyby, predovšetkým logické, nevyhli, je to opäť jeden z horúcich kandidátov na hru roka. Netreba sa báť označenia datadisk, táto hra ním nie je ani trošička, prinesie vám toľko hodín zábavy, o koľkých sa mnohým hypovaným "plnohodnotný" hrám ani nesníva. Ak vám Ezio prirástol k srdcu túto hru musíte mať, dôstojnejšiu rozlúčku si tento asasín veru priať nemohol.