Castlevania: Lords of Shadow

A Konami vzali reštart série pekne od podlahy, žiadne toto tuto prebrúsime, toto tuto vyhladíme, toto nastriekame na červeno a budeme sa tváriť, že to je diabolská bordová. Kdeže, svoju dlhoročnú sériu pekne zabalili do balíčka, pribalili Hidea Kojimu s inštrukciami a šup s ním cez pol sveta do Španielska, kde dovtedy vegetovalo štúdio Mercurysteam (Clive Barker´s Jericho). A urobili moc dobre chlapci krpatí, žltošikomokí. Mercurysteam totiž všetky zabehnuté a časom prehnité herné mechanizmy vyhodili do smetí a urobili z Lords of Shadow hru, ktorá perfektne zapadne medzi moderné a zábavné hry.

Nie nemusíte sa báť, Castlevania si svoj upírsky ráz zachovala aj naďalej, hoci potvor bude viac a rôznorodejších. To, že som napísal, že tvorcovia spravili z Castlevanie modernú hru neznamená, že v nej sú aj moderní upíri. Netreba sa báť, že tam miesto temných poblednutých chlapíkov budú okolo vás behať opálení polonahí homosexuáli s IQ hojdacieho koníka skríženého s dementom, zamilovaní do intelektovo jednoduchej dievčiny filozoficky plačúcej nad rozviazanou šnúrkou od topánok. Nad Twajlajtom a jeho pseudostrašidelných vlkodlakoch by lycani z Castlevanie hádam aj uronili nejakú tú slzu, ale zrejme len kvôli podráždeniu očí z farby od namaľovaných tehličiek na bruchách ich predstaviteľov. Ale dosť bolo napádania kultúry... Späť ku Castlevanii.

Španieli sa pri tvorbe svojej hry vybrali úplne nevyšliapanou cestičkou. Nenadväzujú na žiadny z predošlých dielov, akurát si vzali inšpiráciu z univerza Castlevanie a svoj príbeh vložili do nanovo postavených kulís. Hlavným hrdinom Pánov temnoty je Gabriel Belmont, mladý rytier Bratstva svetla, ktoré už od nepamäti stálo na hranici medzi svetom ľudí a temnotou a bránilo ľudské plemeno pred kreatúrami z druhej strany. Lenže ani bratstvo nie je večné a jeho vplyv už nie je tak silný, aby dokázalo zabrániť tomu, že sa beštie z temnej strany nedostali do nášho sveta. Belmont je však tým, ktorý môže besnenie pánov temnoty zastaviť, navyše má osobnú motiváciu, keďže mu temné sily zavraždili milovanú manželku, ktorej duša nedokázala nájsť pokoj a tak stále blúdi v našom svete (Gabriel by si mohol o tomto pohovoriť s expertom na podobnú situáciu promovaným psychológom, magistrom Dantem z Danteho Inferna). Práve Danteho Infernom je inšpirovaný minimálne úvod hry a nie je to jediná inšpirácia, ktorú autori mali. Veď si stačí prečítať ktorúkoľvek recenziu na webe a hneď zistíte, že Castlevania je len bohapustou kópiou God of War 3 atď.

Nuž... ja som Castlevaniu hral ďalej, ako po druhú kapitolu, takže si dovolím tvrdiť, že žiadna lacná kópia Kratosových dobrodružstiev to nie je. Ani zďaleka, to, že hra berie zabehané a fungujúce herné mechanizmy od ostatných hier, ale poprieť nemôžem. Či už je to GoW III, alebo spomínaný Dante, ale aj Assassins Creed a mnoho ďalších hier, ktoré ste hrali a ktoré vás bavili aj práve vďaka tomu mechanizmu, nad ktorým by sme mali teraz ohrnúť nos, lebo ho Castlevania skopírovala? Nezmysel! Autori mali na výber, buď navrhnúť niečo vlastné a skúsiť ísť cestou originality, alebo vhodne namixovať chutné kúsky z iných titulov, dodať tomu svoje vlastné myšlienky a urobiť hru, ktorá bude bezchybne fungovať. Vybrali si druhý spôsob a hoci originalita sa určite cení viac, v tomto prípade aj tak treba zakričať bravo.

Áno mohol som napísať, že je to kópia GoW III spráskať dokopy pár odstavcov a buchnúť hre sedmičku, lenže nemôžem. Castlevania si ma získala. A to pekne postupne, spočiatku skutočne vyzerá len ako kópia iných hier zo žánru hack´n slash, lenže každým prechodom do inej kapitoly naberá hra na obrátkach, mení svoj rytmus a vy bez problémov na gréckeho bohatiera, aj na ostatných hrdinov zabudnete. A treba dodať aj to, že tam, kde Kratos končí, Castlevania len naberá na obrátkach. Hra sa rozlieha na dvoch DVD a nie je to preto, lebo na druhom si autori hry nechali svoje fotky z dovolenky. Castlevania je nabitá obsahom, ktorý vám pomaličky dávkuje a robí z vás jej otrokov.

Celá hra sa skladá, ako som už spomenul z kapitol. Tých je 12 a pozostávajú z rôzneho počtu podkapitol. Niekde sú napríklad len dve, inde ich bez problémov musíte preskákať aj 11. Každá kapitola je následne spätne hrateľná z hlavnej mapy sveta, takže, ak ste ju nesplnili na 100% hneď na prvýkrát, máte na to ďalšie pokusy. Ale na tie pri prvom hraní veľa času mať nebudete. Dohrať túto hru vám zaberie pekne nad 20 hodín čistého času a to bez skúmania okolia a plnenia bočných questov.

Hrateľnosťou Castlevania nevybočuje z radu, klasický koridor, ktorý sprevádza hack´n slash posledných pár rokov, tu nechýba. Nemusíte sa tak báť, že by ste niekam zablúdili a hoci niektoré úrovne majú menšie odbočky, kde sa dajú získať niektoré špeciálne predmety, určite vám nebude dlho trvať vrátiť sa na správnu cestu. Koridoru je pritom vážne škoda, vaše okolie je totiž často doslova epické a vás to neskutočne láka, vybrať sa inou cestou, ako vám nalinkovali autori a miesto medzi skaly ísť do tmavého lesa, aby ste sa pozreli či tam náhodou miesto škriatkov nenájdete sfúkanú mládež nad prázdnymi obhorenými plastovými fľaškami. Graficky je Castlevania nádherne spracovaná a aj na zastaralom Xboxe 360 vyzerá skutočne nádherne. Nezaznamenal som pritom ani raz nejaké doskakovanie objektov a ani žiadny pokles frameratu mi hranie nekazil.

Belmontovi som častokrát cestu takýmto úžasným prostredím úprimne závidel, ale to len do času, kedy sa niekde od boku neprihnala svorka lycanov s bujónom a umelými rezancami v ruke s návrhom na jeho okamžitú premenu v ingredienciu do ich sviatočného menu. Gabriel však narozdiel odo mňa zvláda boj úplne excelentne a tak tam, kde by som si ja vyberal či si vezmem do úst mrkvu alebo petržlen, on odosiela lycanov do ich neba, kde už blchy neexistujú a na chvost si zubami dočiahnete pri každom pohybe. Prežiť nášmu hrdinovi pomáha jeho špeciálny kríž, z ktorého vystreľujú akési reťaze, ktorými jednak môžete lámať chrbtové stavce zablšencom a jednak sa pomocou neho dokážete vyšplhať takmer kamkoľvek, kam vám level designer dovolí. Neskôr by vám však už len šibrinkovanie bičíkmi nepomohlo a tak sa Gabriel musí priučiť využívaniu mágie. Tá je klasicky rozdelená na svetlú a temnú. Využívanie svetlej mágie v kombinácii s krížom vám pridáva zdravie. Temná mágia vám pridáva na sile, takže ak máte aktívne jej využívanie vaše údery spôsobujú oveľa viac paseky ako obyčajne. Našťastie ale Mercurysteam do hry nezakomponovali mágiu len, aby bola (ako to koniec koncov spravili napr. autori Danteho Inferna). Spočiatku, kým sa s mágiou len učíte narábať, využijete ju len sem-tam, no neskôr, s príchodom silnejších kreatúr, už je potrebné rozmýšľať a obe mágie kombinovať. Samozrejme spoľahnúť sa dá aj na svoje fyzické schopnosti a mágiu si šetriť. Gabriel už od začiatku ovláda niektoré kombá a postupom času si odomykáte ďalšie vyspelejšie a zdrvujúcejšie, takže ku koncu hry už je z vášho hrdinu celkom solídny vraždiaci mechanizmus.

Lenže inak to nejde, proti vám totiž stoja obludy, z ktorých by si obyčajný smrteľník znehodnotil spodné prádlo tak, že by to žiadny Vanish ani iná biela sila (teraz myslím prací prášok nie chlapcov čo cikajú táááááááákto vysoko) nikdy nevyčistila. Väčšinu času stojíte proti klasickým pešiakom, vlkodlakom, trollom, ghoulom a iným príšerám, no na konci kapitoly alebo podkapitoly vás vždy čaká nejaký ten prerastený boss, ktorý toho vydrží viac. Týchto chlapíkov sa však neoplatí vždy zabíjať, v niektorých pasážach sa totiž posuniete vpred len tak, že ich skrotíte a prinútite ich vykonávať to, čo si žiadate vy. Takisto, ak zahlušíte významnejšieho z bossov, takmer vždy "zdedíte" nejakú jeho výnimočnosť ako sú napríklad schopnosti preraziť steny alebo výrazné zrýchlenie, dvojité skoky atď. Osobitnou kapitolou sú potom titáni. Ak ste hrali Shadow of Colosus, viete o čom je reč. Obrovské monštrum, ktoré len tak ľahko nejakým šibrinkovaním krpatého bičíka na krížiku nezložíte. Titánov pošlete k zemi len tak, že sa po nich prebehnete, nájdete ich citlivé miesta a jedno po druhom ich pekne poničíte. Pre všetkých protivníkov potom platí, že doraziť ich musíte pomocou quicktime eventu, ktorý však mohol byť vyriešený lepšie, pretože netoleruje vaše chyby, takže ak sa pomýlite, letíte z titana dolu a snaž sa znova nemehlo.

Ale nie len boj bude zamestnávať Belmonta a teda aj vás. Aj hlavičku si potrápite čitatelia naši milí. Hádanky tu na vás čakajú a sem-tam vám dajú zabrať. Vždy si síce môžete pomôcť zvitkom, ktorý niekde v blízkosti hádanky akoby náhodou nájdete, ale za jeho použitie sa platí tým, že nezískate toľko skúsenostných bodov a tak sa odloží nákup nejakého toho nového komba. Keď rozprávam o zvitkoch povedzme si, že ich nájdete na každom rohu, väčšinou, alebo teda vždy pri mŕtvom tele nejakého vášho neúspešného predchodcu. Zvitky obsahujú jeho krátky posledný odkaz, napísaný zjavne v smrteľnej agónii a vy sa tak máte šancu dopredu dozvedieť, čo vás v tej ktorej podkapitole čaká.

Najväčšou devízou Castlevanie je ale príbeh, ten vás drží pri hre, núti vás postupovať stále ďalej a po dlhej dobe som opäť zažíval známe klišé "Ešte jedna kapitolka a idem spať." Skutočne scenáristovi sa podarilo veľmi dobre spojiť tisíckrát videné klišé s nečakanými zvratmi a tak sa sem-tam nestačíte čudovať, ako radikálne sa hra zvrtne v priebehu nevinnej cutscény. Príbeh je navyše umocnený úžasným audiovizuálnym spracovaním. Konami sa rozhodlo, že šetriť sa nebude na ničom a je to vidieť minimálne na zvukovej stránke. Hudba nahraná symfonickým orchestrom by vám ešte mohla uniknúť, predsa len nie každý sa jej rozumie, no akonáhle započujete dabing postáv, padne vám sánka. Mená ako Patrick Stewart (X - Men I, II, III), Natasha McElhone (Californication) a iní známi herci sú zárukou toho, že audio stojí za to. Stačí, aby sa na začiatku celej hry Patrick Stewart emotívne vložil do úvodného predslovu a hneď ste hrou pohltený. Skutočne vidieť, že herci majú skúsenosti s dabingom a svoje party si odohrali absolútne profesionálne, žiadne plechové hlasy nehrozia.

Samozrejme ani tejto hre sa nevyhli chyby, ale nič zásadné som nevybadal. Predsa len zamrzí ten nedostatok originality, rovnako tak, ak nemáte radi hry s japonským nádychom, toto dielko nebude pre vás. Dlhé cutscény, príliš veľa pátosu a iné typické znaky japonskej produkcie sa nevyhli ani Castlevanii a nič na tom nezmenilo ani to, že sa jej ujali Španieli. Kojimov rukopis tu je výrazne badateľný a príbehovú stopu až k jeho dverám stratí len málokto. Zamrzí aj určitá, nie veľmi vyladená, hrateľnosť. Hoci aj ja sám frflem na prílišné zjednodušovanie v hrách, niekedy je opakovať určitú pasáž kvôli nesprávne stlačenému tlačítku veľmi frustrujúce a hoci sú checkpointy nastavené vcelku logicky, niekedy ma išlo poraziť. Mrzela ma aj rovnaká chyba, aká sa vyskytla v neskorších častiach Danteho Inferna a síce, že v určitých pasážach je hra len zlepenec arén, do ktorých po vstúpení naskáču protivníci a ktorými sa musíte prebojovať až k záverečnému bossovi. Našťastie mieru Danteho Castlevania nedosahuje, tam to bol už extrém, ale v niektorých kapitolách si autori touto barličkou vypomohli.

Celkovo však Castlevanii nemám moc čo vytknúť. Hra je zábavná, dlhá, so silným príbehom a ak máte radi fantasy svet, kde miesto chlapíkov s M16tkami behajú vlkodlaci, je to jasná voľba. Treba si ale dať pozor či vás japonský odér hry neodradí, nie každému sa chce sledovať niekoľkominútové videá. Rovnako tak Castlevania nie je hra pre ortodoxných fanúšikov série GoW. Nižšia akčnosť hry by ich mohla odradiť. Ak si však chcete solídne zabojovať, prejsť sa nádherným fantasy svetom a rozpliesť príjemne zamotaný dej, nech sa páči, nebudete sklamaní.