Drakensang: Řeka času

Bez veľkého preháňania je možné o Drakensangu tvrdiť, že je duchovným pokračovateľom najlepšej cRPG nemeckej tradície. Jedna je „Das Schwarze Auge“ domáci systém, ktorý už má mnohoročnú tradíciu. I keď takmer o desaťročie mladší ako iný „západný“ herný systém (Dungeons & Dragons), stal sa v rodnom Nemecku neuveriteľne populárny. Istú úlohu v tom isto zohral aj fakt, že DSA dnes tvorí široké a zaujímavé historické pozadie vlastného sveta. Sveta, ktorý v sebe nesie istú európsku, niekedy by sme mohli povedať až germánsku, poetiku vlastnú tomuto kútu nášho svetadielu. K tomu sa viaže i istý špecifický druh výtvarného videnia sveta. Samozrejme, celé to má svoje korene v Tolkienovských príbehoch, avšak tá štipka inakosti, vlastného obohatenia tam je veľmi markantná. Je to skrátka niečo trochu iné, čo mala v sebe i „Severská trilógia“, odrazilo sa to i v prvom Drakensangu a našťastie to ostáva vlastné i druhému dielu.

Pritom ani tomuto pokračovaniu sa nevyhol istý stupeň kompaktnosti a teda i mierneho zrýchlenia hrateľnosti. Tam kde musel hráč v minulosti zbytočne behať z jedného konca mapy na druhý, sú dnes akési záchytné body, na ktoré sa dá okamžite skočiť. Znížil sa tak umelo naťahovaný hrací čas, ktorý je však stále blízky nejakým 30-tim hodinám. Avšak hrateľnosť samotná neutrpela, priam naopak. Exteriéry sú tu nádherné, niekedy až možno zaváňajú gýčom, avšak prechádzka po krajine je stále úžasným zážitkom. A je úplne jedno, či je to nádherný zelený les, mestečko Nadoret, či temné kobky. Vždy sa niekde nájde miesto, kde sa hráč môže zastaviť a nadýchať sa atmosféry, ktorú ponúka len svet Aventúrie. Keď už spomínam tie kobky, podzemia, tie tiež patria k poctivému dedičstvu minulosti. Nie, v žiadnom prípade nečakajte rozsiahle bludiská – hráčovi je prakticky vždy jasné kam ide a kde sa zhruba dostane (a teda sú relatívne lineárne). Avšak ukrývajú sa v nich tajné miestnosti a vypečené hádanky. Nič komplikované (teda v jednom prípade... nuž ak nie ste matematický antitalent ako niektorý nemenovaný recenzent, a chvíľu vám to musí docvakávať ;) ), všetko relatívne jasné, avšak dodáva to pocit, že tajomstvá prastarých chodieb sú nejako strážené a dostať sa k nim nemusí byť také jednoduché. Dokonca mám taký pocit, že minimálne tri väčšie úlohy nie sú ani potrebné na dokončenie hlavnej príbehovej línie. Ale v tom prípade rátajte s tým, že hru dokončíte oveľa skôr a možno i s väčšími ťažkosťami. Ak spomínam kompaktnosť, tak tá sa dotkla i množstva spoločníkov, ktorých bude mať hráč k dispozícii – tentoraz sú len štyria. Jeden z nich sa k vám pridá na základe rozhodnutia niekde v úvode hry a ďalších poznáte hneď od začiatku. Alebo ako hráči predchádzajúceho dielu – už od minula.

Ardo, Cuano (v anglickej verzii Cano) a Forgrimm. A nie sú to jediné známe mená. Intro hry nám to všetko osvetľuje. Starý frfloš Forgrimm vlastne celý príbeh rozpráva, rozpráva ho postave, ktorá sprevádzala hráča v prvej hre – Kladdis. Spomína na staré časy (mimochodom hra sa odohráva zhruba v rovnakom období ako Shadows over Riva), skrátka ako sa vtedy dal dohromady so starým priateľom Ardom. Ako vždy sa však musel do celého príbehu zamotať i istý neznámy hrdina – teda hráč. Pričom rôzne archetypy si môžu rozdeliť úvodné pôsobenie v mestečku Nadoret na tri rôzne začiatky – služby u rôzny majstrov. Áno, cestujete do Nadoretu za účelom ukončenia svojho učenia. Lenže veci sa nakoniec akosi zvrhnú.

Drakensang je hra, ktorá si v prvom rade zakladá na hernom systéme – ten je odvodený od štvrtej edície pravidiel DSA. Ponúka množstvo rôznych štatistík a ciest ako vyvíjať vlastnú postavu. Preto i spomínam, že je to hra, ktorá sa „odohráva“ v tradičnom duchu. Dôraz nie je kladený toľko na príbeh (resp. efektívnosť príbehového rozprávania) ako u súčasnej konkurencie (viď. dielo Bioware), takže i vaši spoločníci sú menej rozvinutí i čo sa charakterovej hĺbky týka. Skôr sú to (v duchu celej hry a jej systému) dobre navrhnuté archetypy. Cuano typický zlodejíček so šarmom, ktorému odolá len máloktorá dáma; Forgrimm, starý frfloš a trpaslík, ktorý by rád všetko riešil sekerou a samozrejme Ardo – vznešený typ, bojovník a vzdelaný muž. Možnosti a schopnosť riešiť situácie trochu odlišnými spôsobmi, ktoré bývajú náležito odmenené bodmi, toľko potrebnými pre rozvoj vašej postavy. Rozhodnete sa ísť cestou boha zlodejov Phexa (a teda dáte na radu Cuana) alebo hlavou proti múru ako váš trpasličí priateľ – i to je jeden z príkladov riešenia problémov v druhom Drakensangu. Strihové scény a filmové dialógy v tejto hre určite netvoria základ hrateľnosti. Ešte stále je to hra, ktorá ide cestou Baldurovej brány. A to sa týka i bojov. Keď v niečom prvý Drakensang zaostával za Dragon Age, bolo to prevedenie bojov – resp. ich mierna neprehľadnosť a občasný chaos spôsobený taktikou „hrrr na nich“ protivníkov. V tomto ohľade sa zdá byť „Rieka času“ vyladenejšia a prehľadnejšia ako predchodca. Avšak tentoraz sa tu vynoril problém miernej nevyváženosti protivníkov. S vodným drakom mala moja družina menej problémov ako so skupinkou prerastených krabov. Naučená logika, vzory, hovoria, že draky sú ohromné stvorenia, vládcovia ríše, pred ktorými majú i tí najmocnejší bojovníci rešpekt. Nuž, v „Rieke času“ treba mať rešpekt pred krabmi.   

V Drakensangu sa nedá stratiť na širokej mape – nie v tomto sú mapy priestorovo obmedzené, na druhej strane ponúka istú hĺbku v hrateľnostnej stránke. Apropo, ešte jeden rozdiel tu oproti prvému dielu je – tentoraz je sa možné do už navštívených častí mapy znova vrátiť – teda sa vám po splnení hlavného „questu“ neuzavrie. Drakensang – Rieka času ponúka hráčovi tradičnú hrateľnosť. Niekto sa môže do sýtosti vyblbnúť pri tvorení postavy. Stačí zapnúť „expertný mód“ a navrhnúť si postavu takmer od podlahy – rozdeliť body, pozitívne i negatívne vlastnosti, skrátka vyhrať sa s vlastným charakterom.

Na záver by som sa predsa ešte vrátil k jednému aspektu hry – zvukovému spracovaniu. Keďže som z tých šťastných, ktorí mali tú česť s originálnou, nemeckou verziou, musím povedať, že sa opäť potvrdzuje pravidlo o „rodnom dabingu“ hry. Zaklínač v poľskom dabingu, Dragon Age v anglickom, nuž a Drakensang jednoznačne v nemeckom. Celú jednu tretinu hry som odohral s nemeckým dabingom, resp. v nemeckej verzii a musím povedať, že ten ďaleko prevyšuje tú nevýraznosť, ktorú ponúka anglická verzia. Nehovoriac o okresaní dabovaných situácií. V anglickej verzii (a toto sa týka i verzie predávanej u nás, keďže i tá obsahuje anglický dabing a české titulky) chýba nahovorenie množstva vedľajších dialógov, ktoré sa odohrávajú v samotnom svete, ako vykrikovanie na trhu, preslov predavača novín, množstvo vedľajších dialógov medzi postavami (hneď v úvode napríklad, kde sa ústredná trojica Ardo, Cuano a Forgrimm dohadujú, je v nemeckej verzii plne nahovorená. Vo verzii anglickej sú to len „poletujúce“ texty nad hlavami protagonistov.) atď. Poviete si, že je to len malý, nepodstatný detail, avšak tento detail má citeľný dopad na celkovú atmosféru. Celý ten svet je zrazu akosi tichší, než si človek pamätá. Preto ma celkom mrzí, že pri dnešných kapacitných možnostiach, neostáva pri niektorých hrách i možnosť originálneho dabingu. Samozrejme, robí sa to preto, aby sa ušetrilo. Bohužiaľ šetrí sa na nesprávnych miestach. Aby sa to niekde v texte nestratilo – nejde tu len o chýbajúce ambientné dialógy, ale i o celkovú kvalitu (resp. nekvalitu) anglického dabingu ako takého.

Drakensang je výborná a krásna hra. Vracia hráča do dôb kedy sa hry tvorili s láskou k téme a žánru. O to viac si ju treba vážiť, keďže je to možno jedna z posledných hier svojho druhu. Všetky známe hry tohto žánru sa uberajú úplne iným smerom – nie zlým, ale absolútne odlišným od systému, ktorý bol pre prvé desaťročie 21. storočia klasickým.