Enslaved: Odyssey to the West

Lenže osud redaktora mi túto hru napokon na stôl privial a ja s trocha kyslým úsmevom, som sa do sveta otrokov ponoril. Prvotné zistenie bolo rovnaké ako na GamesCome jednoduchá lineárna hrateľnosť, kde máte cestu priamo nalinkovanú a keby ste náhodou mali mentálnu kapacitu jednobunkového živočícha a nevedeli ako ďalej, hra vás chytí za ruku a s rodičovským poláskaním a blikajúcim zvýraznením záchytných bodov vás vašou temnou chvíľkou prevedie. Prvá úroveň bola zhodná s tou, ktorú som hral na GamesCome a ako vravím nezaujala ma. Už do druhej úrovne som sa musel skôr nútiť a sám seba som začal ľutovať za môj ťažký recenzentský osud. Lenže chyba páni a dámy, kajám sa tu pred vami, lebo postupom času hra začne vystrkovať svoje drápky, následne vám ich zatínať do kože a na konci vás už drží tak pevne, že sa vám od nej nechce odísť. Pozrime sa jej teda na zúbok poriadne.

Dej hry Enslaved: Oddyssey to the West vychádza zo starého čínskeho príbehu, ktorého knižné spracovanie má názov Opičí kráľ - Cesta na Západ. No vychádza, skôr sa ním v niektorých veciach inšpiruje, napríklad v hlavnom hrdinovi. Scenár hry si však vzal pod patronát istý Alex Garland a pokiaľ poznáte filmy ako 28 dní potom, alebo Sunshine, toto meno vám určite nebude neznáme. Jeho rukopis je na hre, prevažne teda na scenári príbehu, určite výrazne badateľný. Verte mi príbeh, ktorý inak pracuje s vcelku neoriginálnou premisou svalovec + kráska, je veľmi osviežujúci, nebojím sa povedať, že v rámci možností, originálny a práve on bude jedným z hnacích motorov k dokončeniu hry. Hlavným hrdinom vášho putovania, na rozdiel od pôvodného príbehu, zasadeného do vzdialnej budúcnosti, je Monkey. Vcelku jednoduchý svalovec, ktorý sa pri nútenej ceste otrokárskou loďou nečakane pripletie do cesty krásnej hackerke a taktiež nádejnej otrokyni Trip, ktorá však svoje najkrajšie roky života určite nechce stráviť pod bičom otrokárov a rozhodne sa z otrokárkej lode utiecť. No a nebola by to žena, keby do svojho plánu tak trochu, alebo vlastne poriadne nasilu, nenamočila aj Monkeyho. Že je to klišé? Áno je a bude ich viac, lenže autori hry ich dokázali do príbehu zakomponovať tak, že si tieto scenáristické pomôcky počas hry ani nevšimnente. Z príbehu by to ale bolo všetko, nerády by som vám vyzradil príliš veľa podrobností. Poďme sa skôr pozrieť o čom vlastne Enslaved je.

Hmm v skratke o behaní, skákaní, bojovaní a nejakom tom strieľaní, ale poporiadku. Hra, podobne ako väčšina súčasných titulov si požičiava herné princípy kde môže. Raz u Uncharted 2, inokedy máte pocit, že hráte Princa z Perzie, potom vám zase niečo pripomenie istého Ezia od Firenze a takýchto narážok na iné úspešné tituly tu nájdete mnoho a mnoho. Základom je ale takmer vždy dostať sa z bodu A do bodu B a to pomocou spomenutých úkonov. Niektoré levely len beháte a skáčete, iné sú vyslovene zamerané na boj, ale najčastejšie je to kombinácia všetkého. Zábavná kombinácia, to treba podotknúť. I keď svoje muchy to samozrejme má (niektoré dokonca dosť veľké).

Základom všetkého je kooperácia hlavných postáv, teda schopnosti Monkeyho a vedomosti Trip, holt múdry je tu na psychickú, hlúpy na fyzickú časť práce. V praxi to vyzerá tak, že vy v koži toho hlúpejšieho, musíte vyskákať, preliezť a prebojovať sa niekam na určitý bod, zvyčajne niekde vysoko nad zemou, pretože Enslaved svoje levely rozvíja skôr vertikálne ako horizontálne a tam počkať, kým sa na svoje stanovisko nedostane aj Trip a nepomôže vám napríklad otvoriť doposiaľ zatvorené dvere. Netreba sa ale báť, že by sa hra zvrhla na prehnaný babysitting a vy ste stále museli dozerať, aby vaša virtuálna partnerka niekam nespadla, alebo sa niekde nestratila. Počas celého hrania sa mi nestalo ani jedenkrát, aby bol s Trip problém. Nikde nezavadzala, nikde mi nespadla a našťastie je dievčisko aj dosť samostatné, takže pomôcť jej bolo treba len skutočne vtedy, kedy reálne so svojimi ženskými silami nemala šancu, predsa len to nie je Nariko z Heavenly Sword. Dôležitým faktorom pre vaše prežitie sú Monkeyho bojové schopnosti. Tie akrobatické a lezecké mu sudičky nadelili už od začiatku hry, ale tie bojové je potreba troška vylepšovať. Základom je zbierať oranžové orby, ktoré sa váľajú po okolí a za tieto následne nakúpiť určitú schopnosť. Vylepšovať môžete 4 základné kategórie. Zdravie, štít, útok nablízko a streľbu. Streľbu? Áno, Monkey totiž síce má ako základnú zbraň palicu, ale tá v sekundárnom móde dokáže strieľať plazmu. Jednak takú, ktorá protivníka na chvíľku omráči a tiež takú, ktorá ho následne znčí. Priechod jednotlivými levelmi vás naučí všetky tieto kategórie kombinovať, pretože ak na vás zaútočia protivníci, v tomto prípade najčastejšie roboti, alebo ak chcete mechovia, so štítmi a spolu s nimi aj veľmi rýchli kolegovia bez štítov, využijete aj strieľanie a aj útok nablízko, o štíte ani nehovoriac. Okrem spomínanej palice prakticky iné zbrane nevyužijete, až na výnimky, kedy sa vám z rozbitého mecha podarí vytrhnúť rotačný guľomet, ktorý môžete chvíľku využívať. Nejde s ním ale ani skákať, ani liezť takže vám vydrží len niekoľko pár chvíľ.

Keď už sme pri protivníkoch troška sa im povenujme. V hre ich nie je veľa druhov, prevažne vám budú pod palicu liezť spomínaní mechovia, ktorých je niekoľko typov, ich vernými spoločníkmi sú strážne veže, ktoré sú väčšinou v spiacom režime, ale vysielajú signál, ktorý ak detekuje pohyb, tak aktivuje vežu a pokropí hýbajúce sa teleso spŕškou olovených včielok. Čo sa však Ninja Theory výrazne podarilo sú bossovia, opäť ich nie je veľa, mám pocit, že v celej hre je len tuším 6! typov rôznych protivníkov, ale ak nejakého toho bossa stretnete je radosť sa na neho pozerať. Vypichnem aspoň jedného, je ním "dog", robotický pes (aj keď mne celú hru pripomínal mačku), ktorý je skutočne smrteľne nádherný, ja som si každé jedno stretnutie s ním užíval a ak bolo trocha času vychutnával som si jeho krásny model. Grafikov musím za niečo takéto len a len pochváliť (o grafike ale neskôr). Nezaostávajú, ale ani ďalší súperi, či už je to Berserk, ktorý má miesto rúk dve demolačné gule, alebo Rhino, čo je akási vyššia verzia psa. Ťažko sa to opisuje, ale tieto stvorenia sú nádherné a dokonale spracované. Samotné súboje s nimi sú pritom zaujímavé a ja osobne som nemal pocit nejakej repetitívnosti ani pri xy súboji s klasickými mechmi. Bossa samozrejme, na rozdiel od ich bežných kolegov mechov, len tak ľahko neskolíte, každému sa nejak musíte dostať "na kobylku", pričom našťastie ani s jedným som sa na strednej obtiažnosti žiadno nefrustroval. Samozrejme, že Dog, či Rhino dajú zabrať, ale ten pocit, keď prvýkrát skolíte psa je neopísateľný, umocnený tým, že vždy doteraz ste pred tým stvorením len utekali a zrazu vám leží jehodeaktivované telo pri nohách a jeho robotické končatiny už vám nemôžu nič spraviť...

Krásu zážitku vám pritom umocní aj okolité prostredie, hoci grafika nepatrí zrovna medzi špičku, skôr len taký mierny nadpriemer. Absolútne vám to však nebude vadiť, keďže autori z nej vymačkali maximum a prostredie v hre je nádherné. Postapokalyptické USA stojí vždy za pohľad (nie som žiadny rusofil :), taký polorozpadnutý New York prerastený zeleňou stojí za prechádzku a myslím, že pri niektorých scénach sa mnohým z nás vybaví film I am Legend (na zombie zabudnite). Ale to nie je všetko, doslova dychvyrážajúce je následne Wind City (Nie nemýliť si s Chicagom), miesto, ktoré postavili poslední prežívajúci, na úpätí vysokých hôr. Tam som skutočne mnohokrát len stál a pozeral sa vôkol seba. Ani ostatné destinácie ale nezaostávajú, len už vám asi nevyrazia dych. Mám rád zmysel pre detail a neskutočne mi vadí ak sú v hre síce perfektne vymodelované lokácie, ale sú úplne pusté a bez života. To v Enslaved nezažijete, kamkoľvek vkročíte, cítite z miesta, že to tam predtým žilo, fungovalo a že každá vec mala svoje miesto. Doslova ma uchvátil moment, kedy som sa vyšplhal na jednu z barikád na Brooklynskom moste a tam našiel akýsi príbytok, ktorý si zhotovili ľudia už po apokalypse. Túto lokáciu si niekto kto hrou len prebehne ani nevšimne, no ak sa zastavíte a rozhliadnete sa, uvidíte stôl, stoličky, posteľ, ktorá je dokonca natočená tak, aby mal jej majiteľ krásny výhľad na západ slnka a mnoho ďalších predmetov, ktoré tomuto miestu skutočne vdýchli dušu obydlia a nie len prázdnej lokácie niekde tesne pred loadingom.

Ale nie je to len skutočne epické prostredie, obklopujúce vás, ktoré túto hru vytláča vysoko nad priemer. Vecou, za ktorú musím dať pred Ninja Theory pomyselný klobúk dolu sú emócie. Emócie a mimika, ktorú dokázali vtlačiť svojim hrdinom. Už Heavenly Sword nám ukázal, že "Nindžovia" vediať modelovať a pracovať s tvárou hernej postavy, ale to čo dokázali v Enslaved je geniálne. Každý jeden pocit vašej postavy cítite aj vy prostredníctvom mimiky jej tváre. Môj subjektívny názor je, že ani toľko ospevovaný Heavy Rain sa Enslaved v tomto nevyrovná. Autori si dali neskutočnú námahu a tváre hercov Andyho Serkisa (Glum z Pána Prsteňov) a Lindsay Shaw (seriálová herečka), ktorí prepožičali tváre aj hlas hlavným hrdinom, nasnímali do najmenších detailov. Mravčia práca sa ale skutočne oplatila, čo si môžete pozrieť aj na pridaných videách, ktoré vám aspoň trocha priblížia ako sa nakrúcalo. Predovšetkým Serkiss zúročil svoje skúsenosti z predchádzajúcich projektov (ako hlavný režisér cut scén pracoval s Ninja Theory aj na Heavenly Sword, pričom si zahral aj hlavného záporáka. pozn. DKF) a Monkeyho charakter vystihol úžasným spôsobom. Vlastne nielen mimika, ale celý motion capturing postáv a ich pohybov je zvládnutý výborne a postavy v hre vyzerajú excelentne, nejedna teenagerská, neposlušná ruka šmátralka bude radostne skákať večer pod perinou pri pohľade na vnadné mladé telo Trip :)

Žial ako to býva zvykom takmer všade aj Enslaved má svoje chyby, ktoré aj v mojom prípade výrazne znížili hodnotenie. Predovšetkým a na to výrazne upozorňujem, niekde vo svojom správcovi programov si vypnite logiku. Tá tu totiž viackrát absentuje a v niektorých prípadoch až rozum ostáva stáť. Ešte by som nejako prehrýzol to, že začiatok príbehu s jeho koncom korešponduje len v tom prípade, že si sami vytvoríte akúsi predstavu prečo veci sú tak ako sú a prečo postavy konajú tak ako konajú. Vecou, ktorá ma zaráža viac je to, že autori si vôbec nelámali hlavu s tým, ako nadesignovať prostredie tak, aby vyhovovalo požiadavkam hrateľnosti. O čom hovorím? No napríklad o tom, že na niektoré miesta sa dostanete iba tak, že tam vyskáčete, či už po hrazdách, vysunutých kameňoch, mostíkoch, lávkach atď. To je OK, lenže rozum vám zastane nad tým, keď uvidíte kam všade dokázali Ninja Theory tie hrazdy pripevniť. Skutočne vyznieva až smiešne keď napríklad zo stredu ozubeného kolesa trší hrazda, ktorá tam jednoducho logicky nemá čo robiť, nemá žiadnu funkciu a takto je to skoro všade. Napríklad pri preskakovaní po častiach obrovského robota z jeho bokov trčia opäť hrazdy, no nech mi páni autori vysvetlia na kieho Boha by tam tvorca robota priváral akési trámy? Komické situácie nastávajú aj vtedy ak náhodou chcete postupovať inou cestou ako to chceli autori. Enslaved je totiž hra striktne lineárna, to znamená, že zabudnite na to, že niečo vyriešite tak ako chcete vy. Všetko bude tak ako chcú autori. Áno uznávam umocňuje to filmový zážitok, ale v praxi to značí, že ak sú vedľa seba napríklad dva kvádre rovnakej výšky, tak na ten vpravo vyskočíte lebo sa z neho odrážate na ďalšie podlažie, ale na ten vľavo, hoci je úplne taký istý ako ten vedľa, vaša postavička skočiť odmietne. Nuž rozmýšľajúci hráč zaplač, nič iné ti nepomôže.

Zomrieť v Enslaved je tiež úloha nadmieru ťažká, hoci uznávam, že pri súbojoch to nie je nič zložité. Mimo bojových pasáží ale zabudnite, že by ste sa museli báť o krk. Nikdy a nikam nespadnete, ani ak skáčete cez neviem akú veľkú priepasť. Hra vás jednoducho zabrzdí, Monkey zavrávorá na okraji priepasti ale ďalej sa nehne. Hre sa nevyhlo aní pár bugov, predovšetkým pri súbojoch s bossmi zvanými Berserk, tí, aspoň teda v mojom prípade mali tendenciu po určitých zásahoch rozbehnúť sa proti stene, zaseknúť sa v nej a následne ma úplne ignorovať, hoci som ich statočne šteklil palicou po chrbte, väčšinou som to musel riešiť znovunačítaním posledného checkpointu. Chybky sa nevyhli ani technickej stránke, niekoľkokrát sa mi stalo, že mi framerate klesol výrazne pod hranice, ktoré už zvyšujú tlak aj inak kľudným hráčom. Týmto neduhom údajne trpia obe verzie teda Xbox360 aj tá na PS3. Sem tam tiež výrazne doskakujú objekty čo tiež zrovna náročné oko hráčovo nepoteší. Tieto chyby sa vám možno zdajú banálne no inak úžasný zážitok pomerne výrazne zdevalvujú. Hoci uznávam, že nenáročnejšiemu hráčovi absencia logiky až tak vadiť nemusí. Čo mu ale vadiť bude určite je tradičný problém hier, ktoré sa aspoň chlpmi obtrú o hack´n slash. Áno je to kamera. Neviem aké drogy berú v Ninja Theory, ale nápad urobiť kameru raz dynamickú a raz statickú je prinajmenšom schizofrénny. Aspoň čiastočne ale chápem prečo sa nedá nikam spadnúť, ono totiž nič nepoteší viac ako keď vaša postavička beží rovno pričom vy tlačíte trigger smerom dopredu, aby sa následne po vbehnutí do niektorej z lokácií kamera sama prepla na statickú a vy ste s prekvapením zistili, že hoci stále držíte trigger v pozícii dopredu zrazu Monkey sám od seba zmení smer a beží doľava, takže sa nebezpečne blíži priepasti. Aspoň človek zistí ako dlho u neho trvá synchronizácia zraku, mozgu a pohybu rukou. Kamera sem tam hnevá aj pri súbojoch, keďže ak sníma bojisko z nesprávneho uhla nevidíte buď seba alebo protivníkov. Celkovo, hoci nerád, musím povedať, že chyby, ktoré hra má ju u mňa stiahli zo stupienka dokonalá na stupienok veľmi dobrá. I keď ani to nie je zlé, no nie?

Hoci som v predchádzajúcom odstavci hru kritizoval, na záver ju opäť musím vychváliť. Asi nikdy síce nebude patriť medzi hry, ktoré lámu rebríčky predajov, no ak si chcete zahrať svieži titul so skutočne úžasným príbehom, originálnymi protivníkmi a geniálnymi hereckými výkonmi siahnite po Enslaved. Nebudete ľutovať. 10 až 12 hodín, počas ktorých vás budú sprevádzať Monkey a Trip bude stáť za to a keď sa to celé skončí, tak z toho úžasného sveta sa vám nebude chcieť vrátiť do reality. Neverte Remarqovi, že na západe nič nové, táto cesta na západ stojí za to.