Krvavé detské hry

Keby to platilo len o menšom počte hier, človek by to s pochopením prešiel. Veď aj také musí byť. Lenže ono to je takmer všade. Vojenské operácie, gangstri a zločinci, nechutné experimenty a ešte tupšie zápletky. Čudujete sa potom, že si na podobných veciach chce niekto prilepšiť svoju politickú kariéru? Ja ani veľmi nie. Kde je však chyba? V hrách, tvorcoch alebo ich konzumentoch? Čo ma privádza k hrám ako médiu a hráčovi ako jeho konzumentovi. Niekedy mám pocit, že si už hry nevychutnávame tak ako v minulosti, už ich len slepo konzumujeme. Na konzume nie je v jeho podstate nič zlé, pokiaľ má v sebe istú dávku racionálneho výberu. Lenže to čo sa deje v tento moment, tam nie je žiaden rozum. Je to čistý konzum pre konzum. Mám hru, potrebujem hru, chcem ďalšiu. A je mi úplne jedno čo to bude, hlavne nech sa tam strieľa. Požiadavka dnešnej mládeže.

Možno by bolo zaujímavé hlbšie sa pozrieť na to, či nekontrolované konzumovanie hier súvisí s ich plytkým obsahom a tendenciou smerovať všetko na rýchlu akciu. Násilnú, či nie. Z cRPG hier postupne zmizli ťahové súboje, nahradené akýmsi kompromisom s automatickou pauzou, ktorá nakoniec tiež ustupuje absolútne čistej akcii – všetko preto aby bola hrateľnosť tzv. „plynulejšia“. Pritom si len málo ľudí uvedomí, že sa tým stráca istý intelektuálnejší rozmer „šachovej partie“, ktorý bol vlastný ťahovým súbojom. Ostatne súboje sú kapitola sama pre seba. Väčšina dnešných veľkých hier je na nich priam postavená, pomaly neexistuje hra, ktorá by sa zaobišla bez nejakého typu súboja, násilného ničenia a ubližovania. I hry, ktoré sú založené na zaujímavom príbehu, rozprávaní využívajú ako prostriedok hrania akčné pasáže. Príbehová hra bez súboja? Nemožné, neexistujúce.

Pritom hry nikdy iné veľmi neboli. Občas je tu ústup v jednotlivých „žánroch“, do popredia sa dostávajú iné – zväčša tie jednoduchšie, avšak hry sú v jadre stále rovnaké. Len to zobrazovanie sa nám zdokonalilo, a tak nejako tá krv viac vynikne. Smutné. Problém sú decká, ktoré sa k hrám dostávajú a nedokážu pochopiť význam slova „hra“, vec realite veľmi vzdialená. Niekedy si malý capart zmyslí, že by bolo fajn rozbiť kamarátovi lebku, tak ako v Mortal Kombate, veď sa nič zlé stať nemôže. Kung Lao mal tiež zlomenú lebku, odlomené krčné stavce a nič sa mu nestalo! Detská optika. Nič nemení na tom, že röntgenové zábery na lámajúce sa kosti budú iste zaujímavým spestrením hrateľnosti. Vidíte, na jednej strane je kritika človeka, ktorý sa postaví s odstupom od svojho obľúbeného koníčka, ale na druhej strane – stále z neho neprestáva hovoriť i hráč. Lenže hráč, ktorý istotne nebude na kamarátoch skúšať ako sa lámu kosti v realite. A práve preto sa hry dostávajú pred Najvyšší súd USA. Pretože ich predajcovia predávajú tým, ktorým nie sú určené. Ale to je zas trochu iný príbeh.

Nakoniec, smutné je to, že prevažná väčšina  týchto takzvaných dospelých hier nemá s dospelosťou nič spoločné. Je to pubertálna onania nad násilím, o ktorom si jeho tvorcovia myslia, že je „cool“ a teda osloví to pravé „nedospelé“ publikum. Paradox? Ale samozrejme...