Front Mission Evolved

Po zhliadnutí videa ešte pred vydaním hry som nabral dojem, že by mohlo ísť o vcelku slušný počin, keďže séria echWarrior mi nie je cudzia a človek si aspoň skráti čakanie na piate pokračovanie, no a naviac má za sebou Front Mission Evolved pomerne dosť starších súrodencov, síce z iného žánru, ale kto by si predsa dovolil experimentovať a príliš riskovať stratu fanúšikov. Musím povedať, že vývojári z Double Helix Games túto úlohu moc nezvládli a servírujú nám len priemernú akciu z pohľadu tretej osoby, ktorá vás niekedy núti premýšľať, kedy táto katastrofa konečne skončí. Aby to ale hneď od začiatku nevyznievalo príliš negativisticky, dočkal som sa aj pár lepších momentov, no je ich tu poskromne.

Príbeh je tiež tá časť hry, kde sa nezbavíte nutkavého pocitu pri každej filmovej scéne, aby ste to rovno preskočili. Neviem či Japonci frčia na takýchto veciach, ale teda dejová linka je jedno obrovské klišé, kde snáď už na začiatku tušíte koniec a všetky prekvapenia, ktoré pre vás hra nachystala vám žiadnym spôsobom nevyvedú z miery. Vaše alter ego má meno Dylan Ramsey a povolaním je inžinier v spoločnosti vyvíjajúcej práve robotické bojové stroje, ktoré sa vo Front Mission Evolved volajú Wanzer. Pri testovaní nového typu wanzera ste svedkom útoku na orbitálny výťah, pričom si uvedomíte, že v neďalekej budove pracuje váš otec na vývoji obranného systému EDGE pre tieto mechy a tak sa vydávame na záchrannú misiu. Samozrejme, že otca nenájdete, ale za to stretnete armádu, ktorá vám ako skúsenému pilotovi wanzera ponúkne možnosť zapojiť sa do tejto vojny. Nasleduje tak zoznámenie sa s aktuálnou politickou situáciou, ktorá je asi taká veselá ako keď vládne Mečiar, Fico a k tomu prizvú ešte aj Paroubka. Celý svet je rozdelený na množstvo štátov alebo frakcií s trojpísmenovými skratkami a jediné čo viete, že každá disponuje svojím vlastným orbitálnym výťahom, inak netušíte, čo skratky znamenajú a čo sú to za štáty a vôbec vás to ani netrápi, pre vás je hlavná záchrana otca.

Úvodné testovanie vás má zoznámiť s ovládaním wanzera, no klávesy, ktorými sa robot ovláda, vám hra akosi zabudne predstaviť a tak sa musíte pozrieť do ovládania sami. Zo začiatku je ovládanie wanzera jednoduché, akonáhle ale robot disponuje plnou zbraňou silou, čo sú dve zbrane v rukách a dve na ramenách, stáva sa z ovládania nočná mora. Pokiaľ sa ocitnete v boji s niekoľkými protivníkmi a chcete zmysluplne postupovať, kryť sa a využiť celý útočný potenciál mecha, nebude to možné, klávesnica vám spracovanie toľkých príkazov naraz neumožní. Väčšinou tak budete len tupo zachádzať za roh, potom vyleziete, vystrelíte rakety, vypálite z pušky a hurá zas za roh. Aj napriek menej vydarenému ovládaniu sú tieto veľké súboj asi najadrenalínovejšou časťou hry a ak využívate prostredie, skutočne aspoň na pár momentov máte pocit, že sa bavíte.

Dizajn úrovní je typický pre tento typ akčných hier. Čaká na nás uzatvorený koridor s pár slepými odbočkami, kde väčšinou nájde balíčky peňazí, senzory alebo emblémy. Na každej mape je umiestnených 20 senzorov a vašou úlohou je ich všetky zničiť, pričom odmenou vám budú peniaze, žiaden iný bonus nedostanete. Musím konštatovať, že nech som mapu prechádzal akokoľvek pozorne, nikdy sa mi ich nepodarilo nájsť všetky, takže vo výsledku to skôr zdržuje. Emblémy sú vždy len tri a ich lokalizácia na väčšine máp nie je problém, keď ich objavíte všetky, opäť čakajte finančnú odmenu. Tieto vedľajšie veci na mňa tak pôsobia veľmi rozporuplno, na jednej strane balíčky peňazí a emblémy nájdete bez problémov, no pri hľadaní senzorov si nakoniec vždy poviete, koľko zbytočného času vám to zabralo a aj tak ich nemáte všetky. Ešte mi nedá nespomenúť grafické spracovanie hry. Ak som povedal, že hra je priemerná, tak grafika na plných detailoch je na súčasnosť podpriemerná. Na mňa pôsobila veľmi krabicovým dojmom, rôzne vozidlá a budovy akoby boli len kocky a kvádre naskladané vedľa seba. Deštrukčný model prostredia nie je ničím zvláštny, wanzer zničí všetko, čo je menšie ako on a na budovách rakety nezanechávajú žiadne poškodenie.

Niektoré úrovne, najmä tie na konci jednotlivých častí hry, sú zakončené boss fightom v kruhovej aréne. Prvých pár súbojov v aréne mi prišlo zábavných, no s postupom v hre pri boss fighte stúpala len frustrácia na úkor adrenalínu. Bossovia majú na môj vkus až neuveriteľnú výdrž a v momente, keď ich hra postavila proti mne rovno štyroch, bola to skutočne neuveriteľná polhodina krúženia, zbierania munície a repair balíkov, aby som súboj ustál. Hru si naviac nemôžete sami ukladať, ukladá sa sama v checkpointoch a keďže zničenie niektorého z bossov v tomto súboji hra nepovažovala za významné, párkrát som si súboj musel zopakovať pekne od začiatku a nič tak nezabije hrateľnosť, ako keď sa vám podarí zničiť troch bossov a ten posledný zničí vás.

Jedna z mála vecí, ktoré ma hre bavili, boli modifikácie môjho wanzera. Možno meniť vášho robota k obrazu svojmu máte počas celej hry, ale najlepšie je asi robiť to po misii, keď vám to hra automaticky ponúkne. Pokiaľ niekto pozná sériu MechWarrior, bude mu tento systém známy, hlavné je nepreťažiť wanzera a vyvážiť pomer pancier, útočná sila a pohyblivosť. Množstvo rôznych typov pancierov a zbraní tak dáva veľké možnosti realizovať svoje predstavy, je len na vás či budete rýchly a budete bojovať nablízko, alebo naopak si spravíte ťažkého útočného mecha s dvomi samopalmi v rukách a dvomi raketometmi na ramenách. Úplní detailisti si môžu vypiplať aj farbu svojho stroja prípadne si umiestniť rôzne znaky na telo mecha.

Konfrontácia s nepriateľom znamená, že hra má aj nejakú umelú inteligenciu. Bohužiaľ je na úrovni tak päťročného dieťaťa či už ide o nepriateľa alebo vašich spojencov. Pri súboji sú nepriateľské wanzery schopné najviac robiť klasické útok – krytie, nepriateľské mechy sa k vám priblížia, vystrelia a schovajú sa a tak dookola. Pokiaľ majú výraznú presilu, pokúsia sa vás obísť zboku, no svoju prevahu nedokážu dostatočne využiť. Chovanie spojeneckých wanzerov je ešte o triedu horšie a v podstate ani nechápem na čo v hre sú. V súboji nie sú žiadnym prínosom skôr naopak, prakticky nedokážu zlikvidovať ani jedného nepriateľa a všetko ostane aj tak na vás. Občas som mal dokonca pocit, že strely mojich spojencov nespôsobujú nepriateľovi žiadnu škodu a hra tak priamo necháva likvidáciu všetkých protivníkov na vás. Hru tak zachraňuje trochu multiplayer, kde narazíte aj na inteligentnejších protivníkov a hlavne typy wanzerov sú tu ďaleko rozmanitejšie.

Na záver som si nechal ešte jednu chuťovku hry. Párkrát vás totižto hra vypustí z kokpitu von do sveta a do rúk vám dá zbraň. Z inžiniera je tak zrazu elitný vojak, ktorý likviduje jedného protivníka za druhým. Celkovo ale tieto pasáže vyznievajú veľmi smiešne a nelogicky. Streľba je nerealistická, nesiete so sebou super výkonný raketomet, ktorý zničí nepriateľského wanzera tromi - štyrmi ranami, ak by ste sedeli v mechovi, tak by ste museli minúť  ďaleko viac rakiet. Týchto pasáží v hre nie je moc, ale aj tých pár je viac ako dosť.

Ešte jednu vec sem musím napísať, ktorú som zistil tesne po dopísaní článku. Hra má veľmi divný spôsob ukladania a vyžaduje byť neustále online na Steame. Ak nie ste online, hra sa jednoducho neukladá a musíte hrať vždy odznova. Dokonca stačí jedno spustenie hry v offline móde a hra vám vymaže celý postup v hre. Z tohto dôvodu sú priložené screeny len zo začiatku hry, viac sily som už skutočne nemal :D.

Front Mission Evolved, ktorý ma lákal súbojom mechov, je nakoniec pre mňa jedným veľkým sklamaním. Pozitíva hry spočítate na prstoch jednej ruky a negatíva výrazne prevažujú. Od slabého príbehu, cez podpriemernú grafiku až po otrasné akčné pasáže mimo wanzera a neuveriteľné problémy s ukladaním. Potenciál hry sa dal určite využiť lepšie, zvlášť keď nad piatym pokračovaním MechWarriora visí otáznik a celkovo hier s touto tematikou je minimum, v podstate už len séria Armored Core. Trošku nevydarená odbočka od inak, hlavne v Japonsku, obľúbenej série.