Ravenloft - Príbeh z krajiny za hmlou, časť prvá

Ravenloft je presne tá hra, ktorá sa na spomínanú náladu veľmi dobre hodí. Je jedna z nich. Už je to šestnásť rokov, čo uzrela svetlo herných monitorov. Šestnásť. Páni, to je doba. Asi by som ju mal prejsť len zo zdvihnutým obočím, ale... Šestnásť a ja mám pocit, že mám rozumu asi presne toľko čo v dobe keď bol Ravenloft novinkou. :-) Radšej nespomínať. Ravenloft patrí medzi klasické RPG hry, ktorých náplň sa skladá z blúdenia po temných kobkách, jaskyniach, riešení problémov a bojov v reálnom čase. V časoch keď svetu začínajú vládnuť „doom klony“ sa i klasický „štvorčekový dungeon“ začína mierne meniť. Avšak pre priaznivou starého spôsobu je tu možnosť si tento zapnúť.

Je to snáď obdobím, ako už bolo spomenuté v úvode, ale rozhodol som sa zas raz nainštalovať prvý Ravenloft. A spraviť z toho hrania akýsi záznam... snáď niekoho zaujme. Opäť sa ponoriť to hmiel v okolí Barovie...

Vypátrať kto sa pokúša o život nášho dobrého lorda Dhelta z Elturel, nebolo príliš jednoduché, ale nakoniec sa nám to podarilo. Bohovia však vedia, že nie všetky cesty sú tak rýchle akoby sme potrebovali. Vedel som, že niečo nie je v poriadku, už keď sme vchádzali do Dheltovho sídla. Ponáhľali sme sa do komnát lorda Dhelta, keď v tom nám zrak spálil výbuch. Dhelt i Baranta Chansil, magička, ležali zranení, avšak živí, na zemi. Vrah však stihol strhnúť z krku nášho pána posvätný Helmov amulet.

Možno by sa na tomto mieste patrilo i predstaviť. Aby neznalý pomerov vedel, kto sa podujal na úlohu získať amulet pre lorda Dhelta. Vedz teda, drahý čitateľ, že som to bol ja Mick, povolaním mág už po niekoľko generácií. Mojim spoločníkom a ochrancom v prípadoch najnutnejších je Dragon, paladin, ktorý mi je skoro ako brat. Pokúsim sa tak zaznamenať našu výpravu za získaním amuletu, aby si každý mohol vypočuť jeho pravdivú verziu.

Dragon zahliadol vraha utekajúceho do neďalekých lesov. Nečakali sme na nič a vydali sa po jeho stopách. Naspäť sa nevrátime, až kým amulet nebude v našich rukách...

Kto mohol tušiť, že splniť onú prísahu bude možno ťažšie, než sa vtedy zdalo. Netrvalo dlho a zabijaka sme chytili hlboko v lese. Bol nádherný jesenný deň, stromy svietili všetkými farbami. Všetka tá krása však akoby bledla v očakávaní niečoho neprirodzeného. Ticho. I šumenie lesa ustalo. Prázdno a ticho. Len ten podivný smiech a výkrik umierajúceho muža. Nemal u seba nič, len pár artefaktov, z ktorých však vyžarovala podivuhodná mágia. Čosi vo forme píšťalky... a samozrejme tam ležal i amulet lorda Dhelta. Keď mi ho Dragon podával, stalo sa čosi nečakané. Na les sa vzniesla hmla, na chvíľu akoby sme stratili vedomie. Avšak v tom hustom mlieku...zdalo sa mi akoby som rozoznával tvary. Čosi sa nás dotklo. Napokon...

Už len mýtina pred nami a starý zrúcaný dom. Ten predtým v lese určite nebol. Niečo však chýbalo. Artefakty, ktoré sme našli u vraha! Niekto ich ukradol. Zmizol aj Helmov amulet.

„Pozri,“ postrčil ma Dragon. Nechápal som čo mohlo môjho spoločníka tak zaujať. Pozrel som sa smerom, ktorým ukazoval. Hmla. Na okraji sa držala neprekonateľná hmla. Že by to bola cesta späť? Opatrne sme vkročili dnu. Len niekoľko metrov, oči nás pálili, dýchanie sa takmer zastavilo...museli sme rýchlo späť. Nie je to obyčajná hmla, je jedovatá, nepriestupná... Moje úvahy o povahe hmly prerušilo hlasné zavitie, sprevádzané zlostným vrčaním. Worg! Uskočil som za Dragonov chrbát. Worg cvakol zubami na prádzno. Dragon neváhal a preťal potvore papuľu. Nastalo ticho. Vzápätí sa však ozvalo ďalšie zavytie. Rýchlo sme sa pozbierali a hnali sa k rozpadnutej budove.

Opatrne sme vošli dnu. „Smrť, vo vzduchu visí smrť.“ Povedal Dragon, skôr pre seba, než by tú poznámku mieril na mňa. Pravda, naše prvé stretnutie je symbolické. Mŕtvy na stoličke, vlastne už z jeho tela ostala len kostra. „V akom kraji nepochovávajú svojich mŕtvych?“

Hnev paladina, pomyslel som si. Avšak skôr než som mu stihol odpovedať, zaujal ma popísaný papier pod rukami mŕtveho... Dragon medzitým objavil tajné dvere vedúce do suterénu budovy. „Počkaj,“ hovorím mu, „vypočuj si to...“

Strahd von Zarovich pán Barovie. Ak má srdce tejto temnej krajiny meno, je to Strahd – môj pán a môj kat. Než posledný krát vydýchnem, nechajte ma napísať, čo by som slobodne nikdy nevyslovil, že vzduch ktorý dýchame je zatuchnutý Strahdovov hnilobnou vôľou. Nech je mojim epitafom, ak by som bol plný mladíckej sily, žiaden Ba’al Verzi-ho vrah by nebol viac odhodlaný zničiť Strahda. S mojim posledným vydýchnutím, preklínam jeho meno!

Strahd, meno ktoré sme určite nepočuli posledný krát. Aspoň na niečo bol ten starý dom dobrý. V jeho podzemí sme si mohli trochu oddýchnuť. Ja som si medzitým pripravil niekoľko dôležitých kúziel. Musíme nájsť nejakých ľudí. Niekoho živého, kto sa nás nepokúša zabiť. Také jednoduché to nebude.

Na ceste sme narazili na muža, nešťastník, ktorý si skrýval tvár v dlaniach. Možno i plakal. Myslel som, že je rovnako stratený ako my. Bol skôr šialený žiaľom ako stratený... „V temnote za nocou...je pre mňa môj syn stratený...naveky! Choďte domov, choďte všetci domov, bude to len horšie...“ Mávol som nad šialencom rukou a vydal sa k neďalekému rázcestiu. Dragon, zamračený, však chvíľu ostal. Chcel úbohej duši pomôcť, priniesť mu spravodlivosť...možno zadosťučinenie za jeho stratu. Nemohol však nič. Začínal som pomaly chápať túto temnú krajinu.

Len nešťastie a smútok. A Strahd. Opäť sme narazili na jeho meno. Napísané, snáď krvou, na znetvorenom tele. „Keď kráčaš mojou krajinou, dbaj mojich zákonov. Nech je to varovaním pre tých, čo pohŕdajú mojou vôľou. Strahd von Zarovich.“ K mŕtvym tu úctu nečakaj, obrátil som sa na svojho spoločníka. Ten postoj som dobre poznal. Ruky skrížené, zamračený pohľad. „Nie bratku,“ hovorím mu „pochovávať nikoho nebudeme, nikde by sme sa totiž nedostali. Pozri sa okolo seba! Nemôžeš, nešlo by to... Musíme ísť ďalej, ak sa niekedy chceme vrátiť.“ Nepovedal nič, len potichu kráčal za mnou.

Nejakú dobu sme išli pomaly, opatrne v neznámom svete. Nikto z nás nič nepovedal, keď v jeden moment ma Dragon strhol z cesty. Dal si prst na ústa a ticho pokračoval: „Tu sa aj les hýbe... nevidíš to? Možno si budeme môcť opäť zatrénovať. Myslím, že sme ráno vynechali bojový tréning.“

„Ty a tvoj bojový tréning,“ zamrmlal som. Lenže mal pravdu. Les sa hýbal, avšak neboli to stromy čo sa zakráda v tieňoch listov, ale banditi. Mierili sme rovno do pasce. Než som si usporiadal všetky myšlienky, už na nás pätica vyvrheľov útočila. Nečakal som, poľahky som jedného spálil, kým Dragon sekal ďalšieho. Posledný zreval, padol na kolená a prosil o milosť... Všetko nám povie, už nikdy nič neukradne. Zbabelec. Ale pustil som ho. Za odmenu nám vyzradil, kde sa nachádza tajný tábor jeho komplicov.

Kam vlastne táto cesta vedie? Niekde vnútri som dúfal, že k civilizovanejšiemu svetu. Krátko na to sme stretli ďalšieho pocestného. Vistani, cigáň, slobodný ľud. Hovoril, že cesta vedie rovno do dediny Barovia.

„Je to snáď cigánska dedina?“ Pýtam sa ho.

„Ha! Barovia je miesto pre giorgios, pre tých čo nemali šťastie aby sa narodili ako Vistani!“

Och áno, avšak aspoň sme sa dozvedeli opäť niečo nové. Zdá sa, že títo Vistani vedia ako prejsť cez jedovatú hmlu rozplývajúcu sa na hraniciach Barovie. Samozrejme, nič nie je zadarmo. Ale aspoň sme už vedeli, že ideme správnym smerom...