Arcania: Gothic 4

Nie nadarmo som v úvode použil spojenie „hra zo sveta Gothic“, pretože presne toto spojenie hru charakterizuje najlepšie. Necháva tak priestor okamžite sa obrátiť na ľudí, ktorí s nádejou očakávali dobré správy, či potvrdenie ich najhorších obáv. Treba to povedať hneď na začiatku a nedržať fanúšikov série v napätí. Nie, hra Arcania: Gothic 4 nie je pre vás určená. Vy, zo všetkých skupín hráčov, z nej budete najviac sklamaní a nepríjemne rozčarovaní. Nemá zmysel ďalej sa o hru nejako zoširoka zaujímať. Jedine..., ale to si povieme až k záveru recenzie.

Naskytuje sa nám otázka, keď Arcania nie je Gothic, čo teda je. Stále je to RPG, ktoré však nasleduje trendy posledných rokov – stvoriť prístupnejšie hry pre všetkých. Svojim spôsobom je rozdiel medzi treťou hrou série a Arcaniou podobný rozdielu medzi Baldur’s Gate a Mass Effectom. Od zložitejších systémov k jednoduchším, tak aby hru dokázal pochopiť každý, dokázal ju obsiahnuť a zahrať. Svojim spôsobom je Arcania ilustráciou doby, nejedná sa len o zmenu v rámci jednej značky, ale je ukážkou komplexného trendu v hernom priemysle.

Staré však nechávame za sebou, pred nami ležia nové výzvy a dobrodružstvá. Starý hrdina, ten ktorý zjednotil celý kontinent, je teraz kráľom Rhobarom III. Jeho túžba po dobývaní však neutícha a jeho flotila mieri k Južným ostrovom. Zlomený a šialený muž, zdá sa, že jeho jedinou túžbou je zhromažďovať moc. Na druhej strane, náš nový hrdina je len obyčajný pastier, ktorý ma pred svadbou. Jeho jedinou starosťou je tak jeho nastávajúca a túžba odísť z rodnej dediny. S tým by mu mal pomôcť jeho mentor Diego. Avšak medzi plnením jednej bezvýznamnej úlohy je jeho rodná dedina napadnutá, zrovnaná so zemou a všetci, ktorých tak dobre poznal, mŕtvy. Armáda kráľa Rhobara sa práve prehnala dedinou. Takýto čin však nesmie ostať bez pomsty. Bezmenný pastier sa tak vydáva do sveta za pomstou a dobrodružstvom.

Svet, resp, jeho mytológia ostáva rovnaká. Nachádzame sa v známom a pritom novom prostredí. Množstvo postáv odkazuje na predchádzajúce hry, podobne sa i správa. Avšak svet je omnoho menší (najmä pri porovnaní s tretím dielom) a relatívne uzatvorenejší. Vlastne, záleží na uhle pohľadu – relatívne otvorený, či relatívne uzavretý. Namiesto podnebných pásiem tu máme striktne oddelené časti mapy. Kým nesplníte hlavnú úlohu v jednej oblasti, nedostanete sa ďalej. Pričom však platí, že niektoré oblasti sú čisto lineárne, zatiaľ čo druhé sú viac otvorené. Na prostredí vyslovene cítiť, že sa autori snažili o akýsi kompromis (ostatne ako v prípade celej hry), avšak ich zámer (alebo nedostatočné schopnosti v tejto oblasti) im príliš nevyšiel. Jedna vec je obmedziť pohyb hráča na určitú oblasť, avšak v prípade Arcanie sa tak deje príliš okato. Cesta je prehradená spadnutými kameňmi, ktoré budete môcť odstrániť až sa dostanete do istého bodu. Zamknuté dvere, ktoré neotvoríte, i keď sa nachádzajú priamo vo vašej ceste. Nie je to nič tragické, ale pri hraní to občas riadne bije do očí. Kamene, kopce, všetko je pre hrdinu prekážkou. Čím vyššia hora, tým neprekonateľnejšia prekážka. Hrdina síce cez vyššie kamene, či zráz nedokáže prejsť, ale dokáže tieto neviditeľné bariéry preskakovať. Avšak potom sa vám môže stať, že prepadnete cez útes – do vody – a hra vás automaticky zabije. Pre istotu. Obmedzené prostredie sa tak strieda s relatívne otvoreným prostredím v rámci jednej oblasti. Pričom (ako to býva zvykom i v iných hrách), čím viac sa blížite ku koncu, tým viac lineárne bude prostredie, v ktorom sa pohybujete. Takto zvolený svet má predovšetkým slúžiť na zjednodušenie orientácie. Hráč nemá prakticky šancu sa v ňom stratiť – vie presne kde je, i bez rôznych pomocníkov, či mini mapy, vždy nájde cestu a každú dôležitú postavu či cieľ „questu“. Mimochodom, keď môžeme Spellbound za niečo chváliť, tak je to spracovanie exteriérov – skrátka niektoré výhľady sú nádherné a prechádzka lesom stojí za pozornosť. Keď sa človek v hre na niečo teší, je to vždy nová oblasť, čo v nej autori pre nás pripravili, aký nádherný pohľad na krajinu nás zase čaká.

Tradičnou kulisou RPG bývajú aj rôzne podzemia a temné ruiny, tých si v Arcanii užijete do sýtosti. Spracované sú so štýlovou zatuchlosťou a opäť relatívnou lineárnosťou. Je len škoda, že sa v hre nenachádzajú žiadne logické hádanky, či aspoň zaujímavé výzvy. Kobky sú síce fajn, ale čo z toho, keď slúžia len na vyhladzovanie nemŕtvych, goblinov, orkov a inej nebezpečnej fauny. Striktne akčný nádych, bez myšlienok a teda bez problémov. Čo nás dostáva k tomu, čo je naozaj lepšie ako vo všetkých doterajších Gothic hrách – bojový systém. Je intuitívny, rýchly jednoducho šikovný. Jedno myšacie talčítko ovláda základné i mierne pokročilé útoky, druhé tlačítko slúži na obranu a uskakovanie pred protivníkom. Protivníka treba sledovať, takticky od neho uskakovať a sekať v tej pravej chvíli. Na druhej strane i tu hra nie je nijako zložitá (na normálnej obtiažnosti), skôr si treba dávať pozor, aby hráč nevletel do skupinky protivníkov čo by mohlo mať fatálne následky. Avšak ak sa do všetkého nebude vrhať bezhlavo, nemal by mať s bojom výraznejšie problémy. Človeku by sa chcelo ironicky dodať – kde sú tie časy keď vás zabil aj obyčajný diviak. Trend „zjednodušenia“ (či „sprehľadnenia“) hrateľnosti tak pokračuje aj v prípade RP systému ako takého. Preč je neprehľadné množstvo vlastností, štatistík a potreba sa ich učenia u špecializovaných postáv. Hráč teraz postupuje automaticky bez nutnosti trénera. Máte k dispozícii „strom“ základných vlastností a tie si postupne zvyšujete. Na určitej úrovni potom získate novú vlastnosť, či sa vám zlepší kúzlo. Tento systém skutočne nemá ďaleko od spomínaného Mass Effectu. Je jednoduchý a prehľadný. Na druhej strane, systém schopností je jediný, ktorý postupom do ďalšej úrovne hráč ovplyvňuje. Základné vlastnosti sa zvyšujú len na základe vybavenia, ktoré hráč nájde (alebo si vyrobí). Alchýmia a výroba všeobecne tiež prešli absolútnym sprehľadnením – nie je treba nič, len recepty, materiál na výrobu a to je všetko. Jeden kláves a už veselo vyrábate potrebné predmety. Nič zložité.

Ale preč od systémov a späť k esencii dobrého RPG a tou je príbeh, či dôvod existencie hráčovej postavy vo fiktívnom, fantastickom svete. Tým, že Spellbound zúžil hráčovu voľnosť, hnanú niekde až do prílišnej linearity, mohlo by sa zdať, že sa pokúšajú o rozprávanie epického, silného príbehu. Avšak ani to nie je pravda. Linearita sa dá ospravedlniť, keď jej je podriadený kvalitný príbeh. Áno, hlavná dejová línia má istý šarm a hráč sa v druhej polovici hry snaží dopátrať konca – chce už vedieť ako to nakoniec celé dopadne. Avšak jeho podávanie je neohrabané, na mnohých miestach akoby nedotiahnuté. Jednak za to môžu podivné dialógy, ktoré sú nasekané, ale hlavne nepresvedčivo zahrané. O to viac to bolí, pretože je vidno ako sa autori snažili vdýchnuť i hlavnej postave trochu osobitosti. Bezmenný hrdina v prvých Gothic hrách bol smiešny panák bez štipky vlastnej osobnosti. V prípade Arcanie však máme náznaky sarkazmu, podpichovania herných postáv, skrátka stopy akejsi osobnosti. Lenže rovnako ako takmer v každom prípade tejto hry, i táto časť stojí a padá na nepresvedčivom spojovaní dialógov a situácií v nich obsiahnutých. Chvíľu je naštvaný, chvíľu sa usmieva, no a podivná gestikulácia postáv tiež nepridáva na charakterizácii. Strohé a príliš jednotvárne dialógy tak vôbec nepomáhajú pri budovaní atmosféry a príbehu samotného. Okrem toho, ak sa už Spellbound rozhodol ísť lineárnou cestou, mal byť i príbeh tesne spätý s týmto lineárnym herným princípom. Kým „sandbox“ blízkym hrám stačí rámcovejší a menej výpravný príbeh, lineárne rozprávanie si vyžaduje lepší, pevnejší príbeh, čo sa bohužiaľ v prípade Arcanie nedeje. Tomu taktiež príliš nepomáhajú ani generické úlohy, ktoré sú všetky na jedno kopyto, presnejšie druhu nájdi, prines, zabi istý počet istých vecí.

Medzi ďalšie svetlé body Arcanie patrí ešte hudobný sprievod. Je nádherný, krásny, človek by sa ho možno nebál nazvať až gýčový. Dynamedion opäť odviedol štandardný kus práce, ktorý dodáva jednotlivým scenériám istý druh špecifickej atmosféry. Čo hre samozrejme len pomáha.

Písať o hre ako je Arcania: Gothic 4 a pritom zastávať istý postoj (ešte stále tak trochu :) hardcore RPG fanúšika, nie je jednoduché. Arcania totiž nie je hardcore RPG, rovnako ako z nej nebudú nadšení fanúšikovia série Gothic (ktorí už v tento moment pochopili, že pre nich už existuje jedine cesta Risenu), nebudú z nej s nadšením skákať ani hráči tradičných RPG. Arcania patrí svojim spracovaním a celkovým poňatím do kategórie „casual RPG“. Zaraďuje sa tak k hrám ako Fable, Venetica, či Rise of the Argonauts. Avšak napríklad tam kde posledne menovaná hra zlyháva – RP systém, pocit postupného zlepšovania charakteru – Arcania funguje celkom dobre. Na druhej strane po príbehovej – rozprávačskej stránke silno zaostáva. Cez to všetko je tu však skupina „casual“ hráčov, ktorá by si Arcaniu mohla užiť. Ona sa totiž nehrá zle ako oddychový titul na skrátenie dlhej chvíle. Dokonca máte možnosť (len tak bez efektu) využiť aj nástroje vo svojom okolí - možno ako taká spomienka na predchádzajúce hry - kovadlina, posteľ, ohnisko, kotle, či bubny orkov :-) Fanúšikovia Gothicu by sa o hru mohli zaujímať v prípade, že sú príliš tolerantní k hernému systému a trochu casual hrania im nevadí, teda hlavne v prípade, že majú mladšieho súrodenca (alebo vlastné dieťa), ktorý by sa rád zoznámil so ságou a predtým toho veľa nehral. Arcania je tak celkom slušným vstupom do sveta RPG bez následkov zasypania jedinca množstvom slobody, tabuliek a iných klasických RPG rekvizít.

V rámci „casual kategórie“ je tak Arcania celkom zaujímavou voľbou pre hráčov tohto typu hier. Nekladie na hráča príliš vysoké nároky, na druhej strane mu poskytne príjemný zážitok v pekne vyzerajúcom a znejúcom svete. Pre ostatných je to však otázkou momentálnej nálady, času, prípadne vkusu a výšky ich tolerancie k „ľahším“ RP systémom. Fanúšikom Gothic série sa priblíženie k tomuto titulu neodporúča vôbec – pre ich vlastné dobro. ;)