Medal of Honor

Keby som sa vám povedal, aby ste vymenovali jednu ľubovoľnú FPS z posledných 3 rokov odpoveď by takmer určite najčastejšie znela Call of Duty: Modern Warfare. Dôvod prečo je tomu tak je pomerne prozaický – ono totiž, a to si holt treba priznať, nič lepšieho po stránke single + multi kombinácii v tejto kategórii nie je. CoD je proste aktuálne kráľom celého FPS žánru. No a akú šancu má proti nemu jeho revitalizovaný staronový protivník z druhej svetovej, ktorého sa rozhodlo EA taktiež upgradnúť na súčasné bojiská, tak to si skúsime zodpovedať v dnešnej recenzii.

Bohužiaľ hneď na úvod si treba povedať, že spojenie Call of Duty asi padalo počas vývoja nového Medal of Honor častejšie ako je zdravé. Teda nie, že by bolo zlé nechať sa inšpirovať konkurenciou a následne celý koncept vylepšiť vlastnými nápadmi, ale v tomto prípade z celého počinu inšpirácia srší priam vrchovate a o prínose nových nápadov sa dá taktiež polemizovať. Príbeh v FPS hrách až na pár vzácnych výnimiek nikdy nehral podstatnú rolu a MoH v tomto trende pokračuje. Celá kampaň pojednáva o jednotke elitných vojakov, ktorí zohrali v roku 2002 pomerne podstatnú rolu v invázií vojenských síl do Afganistanu s cieľom eliminovať teroristickú hrozbu v podobe Al kajdi, ktorá sa objavila po útokoch z 9.11. V praxi to znamená, že sa na udalosti pozrieme z očí Tier 1 operátorov bojujúcich za nepriateľskými líniami, pilotov vrtuľníkov Apache a v konečnom dôsledku aj starých osvedčených rangerov (kde som to len videl?). K tomu všetkému tu máme dobrého plukovníka na základni v Afganistane a nie zrovna dobrého generála, ktorý do všetkého kecá vo Washingtone. Dej samotný je prezentovaný medzi jednotlivými misiami v podobe CG cutscén, ktoré síce pekne vyzerajú, ale svojím obsahom z vyššie zmienených dôvodov ničím neohúria a skôr začnú vyvolávať v hráčovi otázky prečo väčšina záberov v traileroch vypustených pred vydaním hry pochádza z nich tváriac sa ako gameplay.

To že náplň jednotlivých misií sa bude obmedzovať na formulku:  „Má to na hlave turban a v ruke AK47 – zastreľ to“ som bol viac menej zmierený (tak asi ako každý hráč čo hráva FPSky). Čo ma na druhej strane zaskočilo nepripraveného je, že činnosti, ktoré vykonávate sú prakticky na vlas rovnaké ako v práve zmienenom Call of Duty. Máme tu čistenie budov s cieľom zachrániť rukojemníka, stealth misie s partnerom spojené so spoločnou tichou elimináciou nepriateľov podľa jeho pokynov, sniperovaciu misiu s termálnym videním, misiu z pohľadu pilota vrtuľníka apache spojenú s čistkou nepriateľských pozícií, jazdu na terénnej štvorkolke, zúfalú obranu pozície rangermi a štandardné prestrelky s hi-tech technikou a delostreleckou/vzdušnou podporou. Vyzerá to proste ako keby si niekto spravil zoznam všetkého čo v CoD stihnete spraviť a bod po bode to implementoval bez toho aby pridal čo i len jednu novú vec. Aby som však vývojárom len nekrivdil, treba uznať, že samotné spracovanie je na úrovni a zvlášť šialenú obranu rangerov v hlinenom domčeku, ktorý sa postupne pod návalom nepriateľskej paľby mení na hromadu sutín a let vrtuľníkom, možno radiť k tomu naj  s čím sa pri hraní FPS hier môžete stretnúť. Toto bohužiaľ ale nič nemení na fakte, že pocitu De javu som sa nezbavil počas celej hernej doby, ktorá mimochodom činí na strednej obtiažnosti neuveriteľne biednych 5 hodín hrania!

Takmer celú túto dobu strávite po boku svojich spolubojovníkov, ktorí ako správni ostrieľaní vojenskí špecialisti majú drsné prezývky - Panther, Vodoo, Mother (prečo mne prischlo Rabbit fakt netuším...), hovoria vojenským žargónom aby im nikto nerozumel (ignorujúc fakt, že druhá strana z nejakého záhadného dôvodu  po anglicky fakt nevie) a na nepriateľa zásadne útočia svojím šarmom keďže ich presnosť streľby sa rovná nule. V čom sú naopak dobrí je, že so sebou vláčia nekonečnú zásobu munície (made in USA), s ktorou sa na požiadanie radi s vami podelia, ale len v prípade, že držíte v ruke správny kvér (made in USA). Keďže opozícia používa práve zbrane (made in Russia), do ktorých zásadne nosí pri sebe vždy len jeden zásobník a vy so sebou môžete niesť vždy len dve zbrane + pištoľ, budete väčšinu misií končiť s rovnakou výbavou s akou ste ju začali. Samotná účinnosť  zbraní je OK, ale streľba z nich nemá prakticky žiaden spätný ráz, čo pôsobí pri ich používaní dosť umelo a nerealisticky. K dispozícií sú taktiež aj granáty avšak rýchlosť ich použitia je tak pomalá, že prekážku, ktorá delí vás a nepriateľa rýchlejšie obídete a eliminujete ho z blízka.       

Nepriatelia sami o sebe veľa inteligencie nepobrali a tak zomrieť až na pár kritických momentov, kde čelíte veľkej presile je prakticky nemožné. V zásade sa dá povedať, že počas bojov nepoužívajú žiadnu taktiku a rýchlosť ich reakcií na dianie na bojisku je takmer nulová – častokrát sa mi stalo, že som vbehol do miestnosti, stihol eliminovať 3-4 nepriateľov a následne sa stihol otočiť a sundať ich neveriacky hľadiaceho kolegu, ktorý stál za mnou pričom počas celej doby neveriacky pozeral čo sa to deje bez jediného výstrelu. Ak by sa aj náhodou stalo, že vás nejakým zázrakom niekto zasiahne, tak k dispozícií je rýchly presun do krytu (šmyknutie po zemi), ktorý vás spolu s automatickým obnovovaním života a vykláňaním sa z poza rohov činí prakticky nesmrteľným. Čo sa týka rýchlosti boja a vlastne aj pohybu samotného sa hra snaží tváriť realisticky tj. pomaly, čo sa jej vďaka vyššie popísaným aspektom príliš nedarí a v konečnom dôsledku tak sama podkopáva atmosféru a zábavnosť. Pri atmosfére by som sa ešte na chvíľu zastavil, pretože pro-americkosť z nej kričí kam sa človek pozrie. Osobne mám z toho rozpačité pocity a pri pohľade na chudákov nepriateľov som sa pár krát v prvej polovici hry pristihol súcitiac s nimi viac ako s mojimi spolubojovníkmi. O čom vravím? Že zatiaľ čo vy ako Američan disponujete najnovšou bojovou technikou a takmer neustálou delostreleckou alebo leteckou podporou, Taliban má k dispozícií len staré ruské zbrane a pred vami sa schováva v jaskyniach alebo ošarpaných hlinených domčekoch, ktoré zrovná jeden nálet vrtuľníka Apache so zemou. Inými slovami hra nevykresľuje okrem spomenutia 9.11. žiadnu hrozbu zo strany nepriateľa a tak človek začne uvažovať za čo to tu vlastne bojuje.

Okrem samotnej kampane ponúka hra taktiež tzv. Tier 1 mod, v ktorom je možné súperiť s ostatnými hráčmi v rýchlosti akou preleteli jednotlivé misie (pri 5 hodinovej kampani mi prišla táto možnosť vcelku úsmevná). Coop, ktorý je dnes už tiež štandardom tu hoci by ho bolo možné implementovať z nejakého dôvodu chýba (osobne si myslím, že sa ho časom dočkáme ako DLC podobne ako pri BC2). MoH mal podľa prísľubov EA obsahovať aj robustnú multiplayerovú zložku, ktorej zárukou kvality mali byť vývojári z DICE zodpovední za veľmi podarený a návykový Battlefield Bad Company 2. Tí sa s touto úlohou síce snažili popasovať avšak už po pár minútach hrania je badateľné, že tu niečo nefunguje tak ako má. Gro problému spočíva hlavne v prehnanej snahe udržať konzistenciu so singlepalyerom a tak hráči dostávajú do ruky zbrane s vysokou účinnosťou a nulovým spätným rázom čo v kombinácii s malou veľkosťou 8 jednotlivých máp vyúsťuje k neprimerane rýchlemu zomieraniu a kempovaniu na každom rohu (po pridaní problému s hitboxami – viď nižšie, tu máte ekvivalent nie bojového, ale herného pekla). Samotné 4 herné módy situáciu nijak nezlepšujú – máme tu Sector Control (premenovaný Conquest z BC2), Team Assault (premenovaný Team Deathmatch), Objective Raid (premonovaný Sabotage z CoD) a Combat Mission (premenovaný Rush z BC2), ktoré je možné hrať za 3 rôzne triedy – Sniper, Rifleman a Special OPS. V jednotlivých triedach, samozrejme ako je to už dnes opäť vďaka CoD štandardom, možné postupne odomykať nové zbrane a vybavenie, ktoré kvôli aktuálne pomerne nízkemu počtu hráćov spôsobujú len dalšiu frustráciu na strane človeka, ktorý začne zrovna hrať a je hneď hodený vďaka matchmakingu do boja s vylevelovanými no-lifermi. 

Technicky  je na tom MoH taktiež pomerne rozpačito. Singleplayer obstaráva Unreal 3 engine, ktorý si na veľa miestach vyberá svoje slabšie chvíľky v podobe textúr s nízkym rozlíšením(sneh vyzerá zblízka jednoducho otrasne) a zvláštnymi svetelnými efektmi. Na druhej strane ponúka taktiež pekne vymodelované prostredia skalnatých hôr, v ktorých strávite pomerne veľkú časť hernej doby. Multiplayer, ktorý pre zmenu využíva zase Frostbite engine je na tom graficky oveľa lepšie, avšak z nejakého nepochopiteľného dôvodu má zase pomerne dosť nevyladenú detekciu zásahov a tak strety dvoch hráčov zoči voči často nie sú o skille, ale o tom kto má viac šťastia, čo samozrejme len pridáva na frustrácii hráča. Zvuková stránka hry je na jednotku za zmienku stojí určite soundtrack, ktorý síce zaznie len v pár kľúčových momentoch, ale krásne podtrháva ich atmosféru.

Medal of Honor nie je zlá hra a má svoje pamätné momenty, ale... a tu by sme mohli začať dopĺňať pomerne obšírny zoznam, ktorého hlavné body som však spomenul vyššie. V každom prípade si treba povedať, že pôvodná snaha EA o prekonanie Call of Duty má k úspešnej realizácii pomerne ďaleko a ostrieľanému hráčovi FPS bohužiaľ neponúka nič čo by nevidel v posledných rokoch niekde inde v lepšom prevedení. Pokiaľ na druhej strane FPS hry nehrávate, alebo hľadáte čisto oddychovku na jeden večer môže byť nový Medal of Honor celkom zaujímavou voľbou.