Kontroverzia a tabu v hrách

Niekoho možno po prečítaní úvodu napadne, že text vôbec nekorešponduje s nadpisom a pravdepodobne si povedali WTF?!. Tí myšlienkovo bohatší na druhej strane určite vedia kam tým mierim. Kontroverzia je noblesné označenie niečoho čo v ľuďoch vyvoláva rozpor s pravidlami, na ktoré sú vďaka spoločnosti, v ktorej žijú  zvyknutí. Ako taká býva často spojovaná práve s umením, ktoré otvorene vyjadruje názory alebo myšlienky autora a vzhľadom na to, že je jeho dielo určené širokej verejnosti má spoločnosť tendenciu naň reagovať, či už pozitívne alebo negatívne.

Umenie sa teda dá považovať za zhmotnené myšlienky a ako také by nás malo nútiť sa zamyslieť nad ich významom a po vlastnom uvážení sa rozhodnúť či s nimi súhlasíme alebo nie. Už z tohto jasne vyplýva, že na to isté dielo môžu mať dvaja ľudia diametrálne odlišný názor – niekto odsúdi maľbu ako machuľu a ide ďalej, niekto zase strávi nad ňou 10 minút a objaví v nej pohlaď autora na chaos vo svete. Spoločnosť, v ktorej žijeme, je na druhej strane založená na presne stanovených názoroch/pravidlách, ktoré vytvoril niekto pred stovkami rokov, aby zabezpečil akési zdanie bezpečia a kontroly. Tvrdiť, že sú všetky tieto pravidlá zlé by bolo samozrejme krátkozraké a určite by sme sa nedostali tam kde sme dnes bez nich, ale metódy a s ňou spojená spoločenská morálka, ktorú majú udržovať sa mení oveľa pomalšie ako spoločnosť samotná. Z pohľadu hráča je toto veľmi jasne vidieť v (ne)akceptácií hier širšou spoločnosťou za niečo viac ako len zábava určená primárne deťom a teda automaticky musia byť na ne uplatňované špeciálne nároky na ich obsah. 



Strieľanie/masakrovanie ľudí/votrelcov/zombie je zábava...

OK, som si vedomý ako to znie, ale pri triezvom pohľade na zábavný priemysel dôjde k rovnakému záveru asi každý. Na zabíjanie ako také sme si proste už jednoducho zvykli, keďže je nám v pasívnej forme predkladané prakticky neustále  – vidíme ho každý deň v televízii, čítame o ňom v knihách, počujeme o ňom v správach a v tom horšom prípade sa sním stretneme aj na vlastnej koži.

Určite sa nájdu takí, ktorí to označia ako dôkaz úpadku našej spoločnosti a toho aký je dnešný svet chorý. Keď sa však pozrieme na našu históriu zistíme, že  toto stigma sa s ľudskou spoločnosťou tiahne od jej začiatku. Ako už kedysi poznamenal Immanuel Kant  a nedávno nám pripomenul trailer k MGS Peacewalker ,,Mier medzi ľuďmi nie je prirodzený stav“

V žiadnom prípade sa týmto nesnažím obhajovať násilie ako také na druhej strane je však potrebné si uvedomiť, že ako ľudia máme k nemu sklony. Vo vyššie zmienených médiách sa ho spoločnosť už naučila do určitej miery akceptovať.
 
Hry sú však vo veľkej miere stále vnímané ako niečo čo priamo vychováva hráča k násiliu – série ako GTA, Saint Rows a vlastne aj akákoľvek FPS alebo 3D person akcia  Najrozšírenejším argumentom prečo je tomu tak je, že hráč hraním hry si prakticky môže natrénovať zabíjanie druhých. Odhliadnuc od maličkosti, že hráč po dohraní hry by si musel najskôr nejakú zbraň zaobstarať je toto z pohľadu každého kto mal možnosť si vystreliť z reálnej zbrane určite úsmevný argument keďže zamieriť, vystreliť a ešte aj niečo trafiť je z nejakého záhadného dôvodu v reálnom svete oveľa zložitejšie ako nám to hry prezentujú.    
   
Ďalším zaujímavým/chorým argumentom je tzv. konšpiračné spiknutie podľa, ktorého je cieľom hier pripraviť hráča na vojnu respektíve naučiť ho bojovať bez váhania. Fakt, o ktorý sa má toto tvrdenie opierať je založený na historických udalostiach, kedy sa veľa krát počas vojny stalo, že mladí vojaci síce prešli výcvikom avšak keď boli v boji konfrontovaní s myšlienkou/nutnosťou zabiť nepriatelia odmietli splniť rozkaz, keďže si uvedomili, že je to človek ako oni.

Keď sa pokúsime povzniesť nad vykonštruovanosťou tejto teórie, ponúka sa otázka či hra má naozaj možnosť zmeniť zmýšľanie hráča samotného. Ak si zamyslíme nad úlohou hráča v hre samotnej a porovnáme ju napríklad s filmovým hercom zistíme, že sa vo veľa veciach nelíšia. Hráč tak isto ako aj herec proste hrá svoju rolu – stotožňuje sa s charakterom. Ako náhle však natáčanie/hranie skončí je herec, pokiaľ netrpí psychickou poruchou, zase sám sebou. Inými slovami zdravý človek chápe, že vystrieľanie letiskovej haly v CoD: MW2 slúži ako prvok rozprávania príbehu, ktorý má hráča viac vtiahnuť do hry tým, že ponúka pohľad z opačnej strany barikády, ale v žiadnom prípade nedonúti človeka vstať a ísť to spraviť v reálnom živote pokiaľ tak nebol rozhodnutý spraviť už predtým.

Čo je na celom tomto prípade obzvlášť zaujímavé je postoj samotného vydavateľa – v tomto prípade konkrétne Activision, ktorý si nás na skutočnosť, že hra obsahuje daný level dovolil upozorniť už pred samotným vydaním hry, čím hre zabezpečil automaticky pozornosť aj v neherných médiách. Holt aj zlá reklama je reklama  a keby s tým mal niekto problém upozornenie pri štarte hry na daný level je nepriestrelná poistka. Bohužiaľ presne takýmto postojom už samotný vydavateľ dáva najavo verejnosti, že násilie v hrách je iné ako v knihách alebo filmoch teda sa ho treba báť – filmy alebo knihy s takýmto upozornením prekvapivo neexistujú...

Pre ďalší príklad sa stačí napríklad pozrieť na osud v minulom roku ohlásenej 3d person akcie Six Days in Fallujah, ktorá mala na monitory priniesť vojnu v Iraku. Ihneď po jej ohlásení sa na ňu zniesla vlna kritiky pretože a teraz citujem „sa jedná o príliš čerstvú/citlivú udalosť“. Vydavateľ Konami tak nakoniec pod tlakom verejnosti hru úplne zrušil (momentálne je už hra dokončená, avšak sa nevie, kedy/a či vôbec vyjde. pozn. redakcia) . Prečo sa však daná ,,citlivá udalosť“ už mohla objaviť v filmoch a knihách už opäť z nejakého dôvodu nikde nie je vysvetlené...



Sex predáva...

S týmto tvrdením už musí súhlasiť asi každý. Puritáni budú určite namietať, ale to, že sex zaujíma skoro každého je holý fakt tak isto ako to, že je to jedna z ľudských potrieb, ktorá je nám daná od prírody. Ak si naviac k tomu pričítame pár storočí  jeho tabuizovania dôjdeme k zisteniu, že porno priemysel bol odsúdený na úspech od úplného začiatku.

Zmienenú formulku pochopili veľmi rýchlo aj tvorcovia filmov a tak skoro každý celovečerný film sa dnes môže pochváliť nejakou tou posteľovou scénou. V momente keď sa však o niečo podobné pokúsili hry – menovite sa nedá spomenúť napríklad Mass Effect, zniesla sa na hlavu tvorcov spŕška kritiky za to, že si dovolili na sekundu odhaliť bradavku. Smutné na celom prípade je postoj autorov, ktorí danú kritiku prijali a tak v ďalšie hry z dielne Bioware síce obsahujú milostné scény – Dragon Age: Origins, Mass Effect 2, avšak žiadna z nich už neobsahuje niečo čo by mohlo byť považované za „závadné“.

Svoju lekciu o nutnej nezávadnosti obsahu si odniesol aj Rockstar vďaka slávnemu Hot Coffee módu v GTA San Andreas, ktorý odomykal časť zablokovaného herného kódu a umožnil tak hráčom ,,užiť si“ s CJ-ovou priateľkou formou minihry. Celá kauza sa nakoniec skončila tak, že vydavateľ Take Two nakoniec musel zaplatiť pokuty svojim investorom v celkovej výške $20 miliónov.
  
Úsmevné je tiež sledovať balancovanie EA v posledných mesiacoch, ktoré začína postupne skúšať čo všetko si môže dovoliť do hry pridať bez toho aby dostalo po prstoch. Konkrétne je teraz reč o The Saboteur kde si za poplatok hráč môže hráč stiahnuť DLC umožňujúce povoliť nahotu v kabaretoch – v spoločníčky v nich sú následne tzv. ,,hore bez“ O krok ďalej sa odvážilo ísť v pred pár týždňami vydanej rubačke Dante´s Inferno založenou na slávnej Božskej komédii od Alighieriho. Keď si odmyslíme šialenú PR kampaň Sin to Win, ktorou stihlo rozhorčiť verejnosť na Comic-cone a za ktorú sa nakoniec aj EA ospravedlnilo a pozrieme sa na hru samotnú zistíme, že sa v nej tiež nachádza nahota. V oboch týchto prípadoch však treba poznamenať, že na rozdiel od vyššie zmieneného Mass Effectu tu jej zobrazenie do hry nič nepridáva a tak sa ponúka otázka, či EA netestuje nakoľko môže zmienená formulka pomôcť predajom inak nevýrazných/nezabehnutých hier/sérii.
 
Kam to celé speje?

O kontroverzii v hrách by sa dalo toho povedať veľa a účelom tohto článku určite nie je pokus o pokrytie všetkých aspektov tejto problematiky. Všetky uvedené príklady sa týkajú hier z posledných mesiacov maximálne rokov a dalo by sa povedať, že sú taktiež lídrami toho čo autori dovolili v hrách zobraziť a stále komerčne uspieť. Z tohto tiež vyplýva, že sa z tzv. kontroverznými hrami bude verejnosť stretávať stále častejšie a je len na nás hráčoch a ich tvorcoch presvedčiť ostatných, že hry môžu byť aj niečo viac ako len zábavka pre deti.