Monster Hunter Tri

Pred pár dňami som čítal povzdych jedného recenzenta, aké to je, keď sa mu do rúk dostane hra, pri ktorej sa šéfredaktor usmieva od ucha k uchu. Ja mám tú výhodu, že šéfredaktora zvyčajne nevidím, komunikujeme elektronicky, ale asi mi mohol byť podozrivý fakt, že na to, aby som zrecenzoval hru mi požičia svoje vlastné Nintendo Wii a ešte mi pribalí aj niekoľko hier aby som si pozrel čo vlastne také na Wii je. Mohol mi byť podozrivý, ale keďže Wii poznám ako konzolu kde je hlavne množstvo zábavných hier, tak samozrejme som čakal niečo podobné aj od Monster Huntera. No a dočkal som sa.

Monster Hunter Tri je v podstate tretí diel ságy, ktorého prvé dva boli na Playstation a tento pre zmenu expanduje na nové, zatiaľ neprebádané teritórium. V podstate by na tom nemuselo byť nič zlé. Wii prináša nové možnosti či už z pohľadu komerčného (úplne iné publikum), alebo z pohľadu samotných herných mechanizmov, čiže ovládanie, ktoré je zatiaľ veľmi odlišné od PS (ale Move sa už blíži). Okrem toho som žiadny z predchádzajúcich titulov série nehral, teda som pristúpil k hre s čistým štítom a poďho sa hrať a recenzovať...

Úvod do hry je priam bombastický. Nezvyknutý na takéto grafické prejavy na Wii som milo prekvapený čo všetko sa autorom podarilo vyťažiť z grafického čipu konzoly a nadšene sa vrhám do hry. Vyrábanie postavy je podobné ako v súčasných RPG, až na to, že vyrábame iba výzor, neupravujeme žiadne atribúty. Ale veď to je jedno, akčné RPG aj tak levelujú automaticky, tak čo (a kto by si chcel rozvíjať postavičku sám podľa vlastných predstáv? Kto by chcel byť individualista?). Začneme teda hrať. Pobehám po prvej dedinke, pokecám s pár ľuďmi a dostávam prvý quest. Cestou k jeho splneniu zabijem zopár príšer a hurá. Vraciam sa späť. Dostávam druhý quest, začínam sa dostávať do herného mechanizmu a chápať ako to celé vlastne funguje. Tretí a už som tu ako doma. Štvrtý, piaty... Hm... Niečo sa mi tu celkom nezdá... Desiaty... Chce sa mi spať... Ok, toto som trošku prehnal, prvý krát som zaspával už niekde pri treťom queste. Takže o čo vlastne ide. Monster Hunter Tri je jednoducho hra, ktorá plne potvrdzuje Nomen Omen. Je to hra o lovcovi monštier. Nečakajte žiadny premyslený príbeh, nečakajte žiadne dejové animácie. Jednoducho budete loviť monštrá. Buď kvôli potrave, alebo kvôli materiálu na nejaké opravy, alebo jednoducho preto, aby ste si mohli kúpiť či vylepšiť zbrane či brnenie. Načo? Aby ste mohli ísť zabíjať silnejšie monštrá a abyste mohli zbierať materiál na ešte silnejšie zbrane a mohli zabíjať ešte silnejšie monštrá a... Jednoducho je to o love monštier. Nič viac, nič menej. Nekonečný grind, pri ktorom sa mi aj Lineage 2 zdá ako MMORPG postavené na questoch. Mimochodom neviem či ste postrehli, ale naozaj som nepísal nič o tom, že by som dosiahol nejaký ďalší level. Tu nič také nie je. Len zbrane, vylepšené zbrane a lepšie zbrane. A jo, zbrane sa ešte otupujú a treba ich kremienkom dobrúsiť, čo je tiež otravné.



Ok, takže samotná hra ako taká je nekonečne sa opakujúca. Poďme teda hodiť očkom na zvyšné prvky tejto multimediálnej polievočky. Grafiku som už chválil v úvode a prekvapivo vyzerá celkom dobre aj počas celej hry. Možno to je len nezvyk, keďže doteraz som na Wii videl len hry s pomerne infantilnou grafikou (zato ale na rozdiel od tohto boli obrovsky zábavné), ale každopádne grafika hry ma zaujala a hodnotím veľmi pozitívne. Hudba je v hre takisto celkom pekná, atmosferická a dopĺňa prostredia v ktorých sa pohybujeme. Podstatne viac zamrzí úplna absencia nahovoreného slova a cyklické opakovanie pokrikov „hej“ „ha“ „hm“ a podobne, aj pri dialógoch s NPC. Takéto niečo by som čakal na NDS ale nie na veľkej konzole. Zase DVD nie je až taký malý nosič, aby sa tam niečo také nedalo dať, keby sa chcelo...

A ako sa to celé hrá? Otrasne. Ovládanie hlavnej postavy je podobne prepracované ako ovládanie vetroňa, ktorého pilot práve skolaboval. Totižto celý pohyb sa ovláda joystickom na nunchuku. Kamera sa však automaticky neotáča, ale je nutné neustále mačkať tlačítko C. Je to celkom sranda, pretože pohyb sa vlastne odohráva po malých plochách a z nich vedú cestičky na iné malé plochy (niečo o rozmere polovice futbalového ihriska). Cestičky našťastie netreba prechádzať, stačí prísť na ich začiatok a zachráni nás obrazovka LOADING. Podobným spôsobom ako pohyb sa odohráva aj boj. Treba sa nejako otočiť smerom k nepriateľovi a potom stlačiť tlačítko pre útok, alebo mávnuť ovládačom. Oboje má rovnaký účinok. Pokiaľ medzitým nepriateľ práve neurobí nejaký pohyb, tak ho úspešne udrieme. Čo je sranda, rovnaké problémy s nasmerovaním na mňa som pozoroval aj u nepriateľov, takže to pravdepodobne nebude chyba samotného ovládania, ale asi celého enginu. A hej, hlavný ovládač, ten čo je prevratný a iný ako ostatné v podstate používame na pohyb v menu a mačkanie tlačítok. Inak je úplne nevyužitý.

Ak to mám celé zhodnotiť, máme hru, ktorá má výbornú grafiku, celkom dobrú hudbu, nie príliš dobré zvuky, dosť slabú zábavnosť a katastrofické ovládanie. Ak trpíte masochizmom, alebo máte nutkanie dookola grindovať pretože vás to naozaj baví, hra pre vás môže byť skvelá. Ja osobne sa aj pri hodnotení držím Nomen Omen...