Crackdown 2

Najprv dovoľte jeden úplne nemiestny a nemorálny povzdych herného recenzenta. Recenzovať hry nie je žiadny med. Teda vlastne, je, keď prídete za šéfredaktorom s širokým úsmevom na tvári nastavíte svoju, len pre tento účel, špeciálne umytú ruku, aby vám on do nej blahosklonne vložil titul, ktorí od neho už pár týždňov vypytujete, otravujete ho s ním a píšete mu kvôli nemu smsky, ktoré vďaka našim skvelým operátorom aj tak prídu o mesiac neskôr. Horšie je keď za šéfredaktorom prídete a vidíte, že široký úsmev na tvári má on. Vtedy viete, že do dobrovoľne-nasilu nastrčenej ruky dostanete niečo, čo v tom lepšom prípade nebude úplný prepadák, v tom horšom to je titul, ktorý nechceli recenzovať ani najneobľúbenejší rodinný príbuzní najneobľúbenejšieho redaktora (týmto nenarážam na to, že na tento portál píše aj moj brat!). Nuž keď mi náš šéfredaktor so širokým úsmevom podával Crackdown 2 veru napadlo ma všeličo, hlavne keď prvý diel nepatril zrovna k titulom, ktoré by sa zaradili do mojej imaginárnej poličky nezabudbuteľných hier. Bohužiaľ pre mňa, pravidlo o úsmeve nášho najvyššieho sa zasa raz potvrdilo. Ale dosť plkania nezmyslov o ťažkej práci recenzenta, šak hrá hry zadarmo, často aj pred ich vydaním a ešte mu za to aj platia.

10 rokov uplynulo od toho času, kedy mocná Agentúra porazila všetky gangy v Pacific City. Desať rokov by obyvatelia mesta mohli dýchať slobodne, čerstvý vzduch, vyznávať hodnoty Hippies a niesť ďalej odkaz detí kvetov. No mohli, ale nerobia a prečo? Lebo polovica z nich sú zombie a druhá polovica len čaká na to kedy splynie s prvou polovicou . A ako sa hovorí za všetkým hľadaj ženu. Tentokrát za všetko zlé môže vedkyňa Catalina Thorn, ktorej sa pokojný život panej v domácnosti asi nezdal dosť dobrý a keďže politika Agentúry začala byť mierne arogantná, rozhodla sa vypočuť rebelské volanie svojho srdca a nastoliť v meste nový poriadok. A keďže je to žena išla na to sofistikovane. Najprv do ulíc mesta vypustila veľmi nebezpečný vírus, vďaka ktorému sa z obyčajných ľudí (nie Matovičových), stávajú vražedné monštrá, nie nepodobné zombie (tzv. Freaks). Tieto vyliezajú na povrch zásadne len v noci, pretože slnečné žiarenie im nerobí dobre na pleť. Pre teenagerov z Pacific City sa tak návraty z diskoték stali adrenalínovým športom. Ani cez deň, ale nie je v meste pokoj. Diabolská pani Thornová totiž nenechala nič na náhodu a ani cez deň nedovolí ťažko skúšaným obyvateľom vydýchnuť. Podarilo sa jej, proti čoraz slabšej agentúre poštvať časť nespokojných občanov a vznikla protiváha agentúry, partizánska bunka s názvom Cell. Do bezútešnej atmosféry mesta vás skvele uvedie vcelku podarené intro hry, v ktorom vidíte, vybuchnúť bombu na tlačovke Agentúry a následný chaos v uliciach Pacific City. Žiaľ vedieť, že úvodné intor hry je jedna z mála vecí, ktoré ma na hre nebudú nudiť aspoň by som sa hneď na začiatok trocha opil. (Pite s mierou od 18 rokov!!!)

Následne vás hra prinúti zahrať si vcelku jednoduchý tutoriál a vy máte možnosť vidieť ako sa hra zmenila oproti svojmu, tri roky starému, predchodcovi. Prvou vecou, ktorá ma vôbec nepotešila, bolo neustálne viac či menej násilné podsúvanie online funkcií hry. Áno viem, že mainstream si to vyžaduje a že je to teraz "trendy", ale keď sa mi x-krát počas preklikávaním sa k začiatku hry zobrazí možnosť pozvať priateľov do online hry tak ma to nas..rdí. Ale okej, mládež si snáď príde na svoje, ja som sa rýchlo prelúskal tvorbou postavy (na začiatku možnosť vybrať len zo 4 agentov) a tutorialom a už som štýlovo letiac v aute nad mestom pozeral na 10 ostrovov Pacific City poprepájaných širokými diaľnicami. Pravdupovediac v prvých momentoch hry som nevedel či nemá moja konzola nejaký problém s grafikou, lebo dvojka Crackdownu vyzerá, nepreháňam, "horšie" ako jednotka, i keď slovo horšie by som asi nahradil hrubšie a menej vyhladene. Mne to celé pripomínalo minuloročný Prototype, ak by ma niekto posadil len tak pred obrazovku a pustil toto bez toho aby som vedel o čo ide bez váhania by som povedal, že je to Prototype. Lenže celshadovaného Alexa Mercera tu nahradil celshadovaný bezmenný agent Agentúry, ktorý ako jeden z posledných prežívajúcich agentov musí pomôcť k znovunastoleniu poriadku v meste. A je len na vás ako sa k tomu dopracujete.



Po vzore sandbox hier môžete hneď od začiatku ísť kamkoľvek a robiť čokoľvek. Všetky úlohy máte sprístupnené na mape a len od vášho rozhodnutia záleží, ktorú úlohu si zvolíte za cieľ. Problém je, že hoci na rozdiel od minulého dielu sú úlohy variabilnejšie a neohrajú sa tak rýchlo, predsa len vydržia nenudiť len krátky čas. Po pár hodinách hry už sa budete do nich nútiť. Pritom spočiatku sa zdá, že hra ponúka prehrštie volieb a možností. Len sa k nim treba dopracovať a to už je ťažšie. Na to aby ste postrieľali všetku tú teroristicko-zmutovanú pakáž totiž nemáte na začiatku zbrane ani schopnosti. Na úplný úvod ste prakticky len tieň agenta, ktorým budete pri konci hry. Priestor na zlepšovanie máte v piatich základných vlastnostiach: sile, obratnosti, zbraniach, výbušninách a riadení vozidiel. Spôsob vylepšovania vlastností je inak vcelku dobre vymyslený. Každú vlastnosť zlepšujete tak, že ju vaša postava jednoducho využíva a čím viac ju využíva tým viac sa v nej zlepšuje. Druhým spôsobom vylepšovania je hľadanie takzvaných orbov, ktoré vám vlastnosti vylepšia skokovo. Počet Orbov je úctyhodný, na najrôznejších miestach, ku ktorým sa najskôr musíte nejak dopracovať ich nájdete cca 925. Ale pozor viditeľných ich je len 625, tristo orbov autori niekde ukryli. Navyše niektoré sa dajú získať len pri kooperatívnom hraní, čo bola ďalšia z vecí, ktorá mi prišla mierne divná. Báť sa netreba ani toho, že by ste si zlepšenie vlastností nevšimili. Ako príklad uvediem, že na začiatku váš agent ledva preskočí živý plot a pri konci už mu nerobí problém preskakovať budovy. Rovnako tak je to aj so silou. Spočiatku má chlapec agentský problém udržať v ruke zbraň, postupom času už po súperoch mece autá a iné na ulici sa voľne vyskytujúce haraburdie.

Keď sme už pri zbraniach poďme sa pozrieť, čím všetkým môžete čistiť ulice od hávede. Vrhanie predmetov som už spomínal. To by vás ale moc dlho nažive neudržalo. Preto vám spočiatku pomáhajú viacmenej konvenčné zbrane ako sú pušky, brokovnice a samopaly, postupne však svoj arzenál vylepšujete a po nejakých cca 8 hodinách už máte v rukách kanóny, ktorými netreba mieriť na nepriateľa, ale niekde do okolia stredne veľkej skupinky nepriateľov. Proti mutantom máte neskôr k dispozícii špeciálne UV zbrane, ktoré týmto svetlo neznášajúcim tvorom príliš nevoňajú. Len bacha agenti z organizácie Cell sú voči nim imúnni predsa len by ich bolo asi treba ožiarovať dlhšie, aby bola aspoň nejaká šanca na nejakú tú rakovinu kože. A na to čas nie je. A keď už vám skutočne tečie do topáok a náboje v zbrani tak zúfalo chýbajú, agent vie použiť aj vlastné ruky a nohy. Takáto férovka s mutantom je pritom celkom zábavná. Keď je ich však viac, odporúčam skúsiť iné využitie nôh. Spomenúť musím aj veľmi dobre vyriešený zameriavací systém. Ten funguje viacmenej klasicky, podržaním tlačidla sa kurzor presunie na najbližšie stojaceho nepriateľa. To je rovnaké ako v iných hrách. Rozdiel je v tom, že tu pohybom analógovej páčky ešte môžete nasmerovať náboje do určitých častí protivníkovho tela. Napríklad mu teda prestreliť nohy, alebo rovno odstreliť terorizmom poblúznenú hlavu. Pacific City je však príliš rozľahlé na to, aby ho zvládli prebrázdiť unavené nohy drobného agenta. Na prepravu je preto lepšie využívať automobily. Tých je celkom slušný počet druhov, od šporťákov až po nákladné autá, ktorými je radosť prechádzať po skeletoch vašich nepriateľov. Ak vás nezaujíma plnenie misií, autá vám poskytnú dostatok príležitostí na vyblbnutie. Či už sa rozhodnete pretekať, alebo autom riešiť problémy, ktoré nešli riešiť zbraňami.

No dobre, ale poďme sa mi pozrieť na to prečo napokon svieti na konci článku hodnotenie aké tam svieti. Nuž, kde začať, aha asi takto. Crackdown 2 je asi ideálna hra na "vyblbnutie sa" pár minút možno pár hodín s kamošmi cez LIVE si zastrieľame, "zabujačíme", ale potom čo? Mňa osobne nič nenútilo, aby som hru zapol aj na druhý deň, nehovoriac o treťom a ďalších. Príbeh? Ten sem dali asi len na to, aby sa to celé nejak nerozsypalo do jednotlivých minisekcií hry. Je tak plochý, že hociktorá námatkovo vytiahnutá FPSka by v porovnaní s ním dostala ktorékoľvek intelektuálne ocenenie za hĺbku a a precítenosť deja. Hlavná postava (ak sa tak dá nazvať bezmenný agent) nemá žiadne charizma, ale vôbec, je to možno tým, že je prakticky nesmrteľný, ak ho "zabijú" jednoducho sa naklonuje o kúsok ďalej znova a ide sa. Za celú dobu môjho hrania som sa s ním nezžil a bol mi ukradnutý. O plochosti ostatných postáv, či už kladných, alebo záporných ani nehovorím. Neviem či som zo starej školy, alebo ako to nazvať, ale hra bez deja a bez hrdinu, s ktorým sa dá aspoň trocha idetifikovať a keď nie to, aspoň súcitiť, je načo? Skutočne asi len na vyblbnutie, len potom takýchto hier nájdeme na internete tony a zadarmo. O umelej inteligencii napíšem len jedno: Strašná! A je úplne jedno či je to AI spolubojovníkov, protivníkov, alebo úplne obyčajných nevinných ľudí. Spolubojovníci sú prakticky nulovo efektívni. Protivníci sa aj skúšajú kryť, no ak spravíte neočakávane to, že sa rozbehnete priamo na ich úkryt, miesto toho, aby utiekli inam, len stoja a pozerajú na vás štýlom: "Hej čo robíš, toto nie je v scenári." Svoju sprostosť aspoň zakrývajú počtom. O obyčajných ľuďoch je škoda hovoriť, zásadne sa totiž pohybujú tam kde netreba. Buď v ceste vašich guliek, alebo v ceste vášho auta. Ani by ma to neštvalo, nie som až taký ľudomil virtuálnych panákov, ale váš radca, alebo ako by som nazval hlas, ktorý vás smeruje vám za to vždy vynadá. Nech ide niekam. Najhoršia je však všadeprítomná nuda, ano na uliciach síce môžete rozpútať doslova pekelný masaker, lenže to pobaví maximálne trikrát. Keď idete pätnásty krát ničiť hniezdo mutantov tak už sa vám nechce, ani tridsiaty druhý krát už sa vám nebude chcieť aktivovať UV bombu a vzápätí ju brániť, keď viete, že vás to čaká ešte minimálne dvadsať krát. Hra sa síce dá dohrať za celkom solídnych 20 hodín, ale poslednú tretinu už to buď dorazíte z povinnosti, alebo sa na to vykašlete lebo robiť stále to isté dookola jednoducho nemá čím zaujať.

Trend zjednodušovania už jednoduchého sa mi vôbec nepáči a Crackdown 2 je ho plný. Reči o tom, že sa hra na nič nehrá a všetko je jednoduché a zámerne také aké je, ma nezlomia. Táto hra je jednohubka, ktorá nemá čím zaujať. Trocha rozmýšľajúcemu jednotlivcovi, ktorý v hrách hľadá aj niečo iné, ako rýchle odreagovanie nemá čo ponúknuť. Nemá čím zaujať. Tí, ktorí si zakladajú na tom, že hra má byť masívne akčná, vysvietená, jednoduchá a netreba nad ňou rozmýšľať, pokojne si k výslednému hodnoteniu pridajte 2,5 bodu. Crackdown 2 vás bude baviť, o to viac ak zoženiete kamošov a zahráte si kooperatívne v až 4 ľuďoch jednu kampaň. Ostatní to skúste na vlastné riziko, možno vás to chytí, možno nie. Ja dúfam, že tvorcovia hier v dohľadnej dobe zmenia uvažovanie o hrách.