Resonance of Fate

Rýchly pohľad na popis titulu jeho príťažlivosť iba zväčšuje. Vývojári z tri-Ace sú v JRPG žánri skúsení harcovníci, v ich portfóliu by sme našli značky ako Star Ocean alebo Valkyrie Profile. Resonance of Fate taktiež zaujme aj herným svetom, ktorý opustil klasickú fantasy škatuľku a je viac steampunkovo ladený – obrovské futuristické mestá, rozdelené do viacerých podlaží, majú stále svoje čaro. O tom určite vedia svoje aj fanúšikovia značky Final Fantasy. Na prvý pohľad teda vyzerá všetko bezproblémovo. Druhý pohľad (po samotnom zapnutí hry) však odhalí nie príliš kvalitnú grafiku. Ťažko povedať, či to bol zámer autorov, aby niečo zvýraznili, alebo v hráčovi vyvolali určitý pocit, u mňa to však nefungovalo. Objavili sa iba otázky, polemizujúce o veku hry. Síce je Resonance of Fate tohtoročná novinka, technické spracovanie je však značne zastarané. Keď už som otvoril túto kapitolu, dodám, že ani všetky rozhovory nie sú nadabované. To je však v rámci JRPG bežné.

Keď som sa nedávno v recenzii na White Knight Chronicles sťažoval nad stereotypom a jednoduchosťou bojov... mal som byť radšej ticho. Život má očividne zvrátený zmysel pre humor, ktorý sa v prípade Resonance of Fate prejavuje bojovým systémom. Nie že by bol nejako extra zložitý, to nie, po dvoch hodinách sa hráč rozkuká a bude niektorým veciam konečne aj chápať, ale úvodné zoznamovanie nie je príliš prívetivé. Tutoriál síce niektoré veci vysvetľuje, minimálne hodinu však trvá, kým prejde do krvi. Značne nepriateľský postoj sa potom zmení na pochvalné prikyvovanie hlavou, že tri-Ace vymyslelo niečo nové a je to celkom fajn. Netreba dodávať, že chváliť budú iba harcovníci, masoví hráči v tom čase budú už aspoň polhodinu odstreľovať hlavy v Modern Warfare 2.

Čo je na tom bojovom systéme také nepochopiteľné? V prvom rade je celkové zranenie delené medzi 3 rôzne druhy. Ich kombináciou je možné a prakticky aj nevyhnutné dosiahnuť rôzne bonusové zranenia, pričom samozrejme na rôznych nepriateľov platí iná taktika. Samotné boje prebiehajú na ťahy v reálnom čase (akokoľvek divno to môže po prvom prečítaní vyzerať, je to tak), pričom postavy sa môžu pohybovať, mieriť (rýchlosť mierenia je samozrejme daná vzdialenosťou od terča), používať predmety... všetko v rámci vymedzenej doby. Mnohokrát je práve pohyb dôležitý pre strategickú výhodu a predstavuje pomyselnú taktiku, ako poraziť silnejšieho nepriateľa. Ono, po pár hodinách hrania dáva celý mechanizmus zmysel a konečne začne pôsobiť dojmom, že je to o rozmýšľaní a správnej taktike avšak, ako som už spomínal, nie je to nič pre hráčov, ktorí chcú rýchlo skočiť do hry.

Pojem „komplexný“ sa k Resonance of Fate jednoznačne hodí. Okrem vyššie načrtnutého bojového systému prekvapí najnovší počin od tri-Ace aj mapou sveta. Na rozdiel od klasického chodenia svetom autori implementovali špeciálnu plochu, pozostávajúcu zo šesťuholníkov. Prechod do ďalšej lokácie je tak podmienený vlastnením dostatočného počtu geometrických útvarov, aby bolo možné „odomknúť“ si cestu. Po mape sú roztrúsené rôzne mestá a miestočká, ide však iba o rozlohovo malé lokácie – napr. úvodné mesto pozostáva z 3 alebo 4 obrazoviek. Väčšina času sa tak odohráva na mape sveta resp. v bojových priestoroch, ktoré pôsobia veľmi jednoducho a nezáživne. Hráč ich však bude navštevovať veľmi často, aby získal potrebné šesťuholníky a skúsenosti... inak povedané, stereotyp v nezáživnom prostredí.

Akosi som zabudol spomenúť príbeh a samotných hlavných aktérov. Čiastočne to bude dané aj tým, že oboje nie je moc prepracované. Príbeh je posúvaný prostredníctvom cut-scén, čo je aj jediná doba, kedy sa hrdinovia ako tak prejavujú. Vo zvyšnom čase tvoria iba kulisu, panákov, ktorí sa pohybujú a bojujú, ale inak vôbec netrápia hráča a on sa zasa nezaujíma o nich. Je to škoda, nakoľko Japonci vedia vytvoriť vynikajúci príbeh a taktiež dokážu výborne pracovať s postavami... opäť použijem Final Fantasy ako príklad. V tomto smere Resonance of Fate opäť nestíha držať krok.



Suma sumárum tak možno Resonance of Fate charakterizovať ako veľmi neobvyklé JRPG, ktoré môže hráčov zaskočiť prakticky vo všetkých smeroch – kritizoval som grafiku, chválil zložitý a neobvyklý bojový systém, čo je však vo výsledku dvojsečná zbraň a to isté možno tvrdiť aj o fungovaní hernej mapy. Jednoducho povedané, RoF je titul, ktorý sa až príliš vymyká štandardom (pokiaľ teda v rámci JRPG možno hovoriť o nejakých štandardoch) a nedá sa povedať, že by to bolo iba k dobru veci. Nehovoriac o tom, že je čo vylepšovať. Resonance of Fate má ďaleko k dokonalosti, ale autorov za odvahu pochváliť treba. Škoda, že nedokázali zabaliť herné mechanizmy (bojový systém a mechanizmus sveta) do krajšieho obalu – grafika, príbeh, herné postavy, to všetko pôsobí zanedbaným dojmom. Z ostatných vecí tak kladné body RoF získava aspoň za prostredie. Steampunk ponúka obrovský potenciál, ale Resonance of Fate ho kvôli vyššie uvedeným dôvodom premrhal, čo je škoda... Výsledné hodnotenie je tak určitým kompromisom medzi ocenením zo strany masového hráča a hardcore jedinca. Resonance of Fate si dokážu užiť iba druhí menovaní a tí si pokojne k hodnoteniu môžu prirátať 1 bod navyše.