Lost Planet 2

Prvý diel Lost Planet sa určite mnohým vryl do pamäti, krásnou grafikou, snehovými kulisami a nádherne odpornými hmyzákmi. Na druhej strane trpel neuveriteľne prekombinovanýcm (rozumej japonským) príbehom, ktorý si zrejme dokázali vychutnať len milovnícii hentai a iných „lahôdok“ z kraijny vychádzajúcejho slnka a niekoľkými katastrofami v level designe. O tri roky mladší nasledovník vás tentokrát opäť poteší grafikou, opäť vystraší hmyzákmi a do tretice opäť vytočí neuveriteľnými lapsusmi v designe levelov. Ale poďme pekne poporiadku.

V prvom rade, Lost Planet 2 nie je hra pre osamelých vlkov. Capcom sa rozhodol, že sa vyberie cestou kooperatívneho hrania, no vykročil tým smerom tak rázne až si neuvedomil, že mu môže rýchlo dôjsť dych. Ono totiž kampaň nie je postavená pre hru dvoch hráčov, ale rovno štyroch. Takže ak sa vám podarí presvedčiť troch kamošov, že Lost Planet 2 je lepšia voľba ako ženy, chlast a iné pre teenagerov podstatné veci, máte spolovice vyhrané. Ak sa vám súboj LP2 vs. zemské radosti vyhrať nepodarí a ostanete sám, neznamená to síce koniec hrania pretože si jednoducho namiesto vašich (bývalých) priateľov doplníte jednotku botmi, ale nie je to zrovna najšťastnejšie riešenie. Prečo? To sa dozviete v texte pod týmto odstavcom.

Desať rokov po udalostiach z prvého dielu by ste E.D.N. III na pohľadniciach už asi nespoznali. Z voľakedajšej snehovej planéty sa pomaličky stáva planéta, na ktorej už prežijete aj bez lyží, horúceho čaju a teplého kožucha. Tam kde si kedysi tulene s ľadovými medveďmi mohli dávať dobrú noc, dnes raší džungľa, za džungľou, sa rozprestiera veľká púšť a dávno opustené mestá sa začínajú opäť preberať k životu. E.D.N by sa pokojne mohla premenovať na Eden, nebyť toho, že ľudstvo je plemeno hlúpe a všade kam príde to zaváňa vojnou a násilím. Bohužiaľ ani tu to nie je inak, každá zo znesvárených strán ma svoju univerzálnu pravdu a tak miesto toho, aby sa sústredili na boj so spoločnými hmyzoidnými nepriateľmi, idú si obyvatelia prebúdzajúcej sa planétky vzájomne po krku. O tom, že vo všetkom má opäť prsty neskutočne cenná tepelná energia samozrejme netreba pochybovať. Autori si na vás nachystali šesť epizód, každá rozdelená do štyroch až piatich kapitol, v ktorých si zabojujete za každú z nepriateľských strán. Každá z epizód by vám pritom mala rozpovedať časť príbehu tak, aby sa v závere celá mozaika spojila a vy ste pochopili prečo pod vašim velením muselo zomrieť toľko virtuálnych pandrlákov. Treba však dodať, že príbeh je v Lost Planet 2 podstatný asi ako zubná kefka v rómskej osade.

Autori opäť stavili na už osvedčený koncept z jednotky, žiadne taktizovanie, žiadne zastávky, LP2 je jednoducho masívna akcia so všetkým čo k takémuto typu hier patrí, to znamená strhujúce tempo, úplná absencia krytia a mrte nepriateľov hľadajúcich si k vám tu najpriamejšiu možnú cestu. Capcom si dal záležať, aby ste sa nestíhali nudiť. Navyše je hra graficky vskutku pôsobivá, takže aj keby ste sa náhodou niekde museli zastaviť, na zvracanie vám z pohľadu okolo seba nebude. Už som spomenul, že hra má 6 epizód skladajúcich sa z niekoľkých kapitol. Tieto kapitoly sú ešte rozkúskované do misií, ktoré trvajú zhruba od päť do dvadsať minút, takže príbeh vám vydrží na normálnej obtiažnosti vcelku solídnych zhruba 16 až 18 hodín. Škoda len, že náplň misií moc rôznorodosti nepobrala, väčšinou ide o to aktivovať všetky data posty, ktoré vám zaručia kontrolu nad určitým územím. Sem tam vás budú chcieť autori troška osviežiť a tak sa pripravte, že budete tieto data Posty aj brániť. Svetlými výnimkami sú misie, v ktorých sa stretnete s bossmi. To znamená, že si to k vám nakráča hmyzák veľkosti Gerlachovského štítu a priľahlých kopcov a rozhodne sa, že práve vy budete obetným baránkom za všetkých, ktorí v rannom veku šliapali po chrobáčikoch, muškách a inej šesťnohej hávedi.

Týchto chrobáčikov, ktorí zrejme v detstve spadli do kotla s čarovným nápojom, len tak ľahko neskolíte, našťastie sa na ich tele vždy nachádza niekoľko zvýraznených bodov, ktoré vám svojou výrazne oranžovou až červenou farbou nežne naznačujú, že strieľať chrobákovi do panciera by nemusela byť zrovna šťastná cesta k ukončeniu misie. Grafici sa nielen so záverečnými bossmi neskutočne pohrali a keby ma tie prerastené článkonožce nechceli zahlušiť, pokojne by som sa na tieto potvory vydržal pozerať niekoľko dlhých minút. Poteší aj to, že na každého z nich platí iná taktika a skolenie týchto obrov je vždy veľkou výzvou. Na kynoženie potvorákov vám samozrejme slúžia zbrane (ak ste čakali, že ich budete vynášať v novinách na balkón máte smolu). Od Lost Planet 2 v tomto smere nečakajte výraznej originality, samopal, brokovnica, raketomet, svätá trojica, ktorá nechýba ani tu, k nim si treba ešte prirátať rôzne mamutie guľomety a oné *mety, ktoré buď nájdete voľne pohodené alebo si ich vytrhnete z nefunkčných špeciálnych mechov zvaných Vital Suits. Práve títo mechovia sú snáď najzábavnejšou vecou v Lost Planet 2 a ja osobne som si vychutnával každé ich použitie. Ak ste videli District 9, alebo Avatar, tak si viete predstaviť, ako tieto stroje vyzerajú a fungujú. Jednoducho do nich naskočíte, aktivujete ich a hurá na strieľanie „kačíc“. Špecialitkou niektorých typov je to, že na ich bokoch sú stupačky, kam sa môžu vyškriabať vaši spolubojovníci a pomáhať vám vo vyhladzovaní iných foriem života. Skutočne je to zábava a slovné spojenie naskakovač – ľavé krídlo týmto pádom stráca svoj pejoratívny výraz. Len škoda, že výpočet kladov LP2 sa veľmi rýchlo končí a na povrch sa derú dôvody, ktoré inak príjemne odsýpajúcej 3rd person strieľačke lámu väz.

Začnime ovládaním, to si totiž všimnete hneď na začiatku. Z väčšiny hier už je človek zvyknutý na aké také default nastavenie funkcií jednotlivých buttonov, ktoré sa v hrách líši len máličko. LP2 na toto kašle a ide svojou vlastnou cestou. Tá by síce nemusela byť zlá, lebo na všetko sa dá zvyknúť, keby nebolo toho, že každý button má tých funkcií niekoľko. Potom sa totiž stáva, že sa počas prestrelky snažíte aktivovať data point, čo sa robí mačkaním tlačidla X, pričom keď k danej aktiváci dôjde a vy nestihnete prestať so stláčaním, čo vám zaručujem že nestihnete, náhle sa tlačidlo prepne na funkciu vystreľovania háku, takže nechtiac vystrelíte hák, prichytíte sa o stenu a vaša postavička s prekvapeným výrazom v tvári opúšťa bojisko a necháva svojich spolubojovníkov napospas nepriateľovi. Ak si človek dáva pozor, dá sa to obmedziť, ale skutočne nechápem prečo majú niektoré buttony takéto funkcie a napríklad obe spúšte teda R2 a L2 slúžia len na natočenie kamery doprava, respektíve doľava. Bohužiaľ keby bolo ovládanie najväčším problémom, nemusel by som toľko rozmýšľať nad hodnotením. S prehľadom ho totiž strčí do vrecka absolútne nezvládnutý level design a vyslovene katastrofálna AI.

Začnime designom. Dokážem odpustiť veci, akými je úplne nelogické rozmiestnenie náhradného streliva a zbraní na miestach, kde by to nenapadlo odložiť ani trojročné dieťa (pri obrane základne bedne s muníciou zásadne treba odkladať na tretie poschodie, kam sa dá dostať iba rebríkom), dokážem odpustiť aj to, že moja postavička raz pláva pod vodou ako ryba a o dve epizódy ďalej ho zabije aj kvapka vody. Čo ale odpustiť nedokážem je absolútne nezvládnutý systém checkpointov a obtiažnosti. Ono to totiž funguje tak, že hra sa vám ukladá len na začiatku každej kapitoly. Pozor, nie misie, ale KAPITOLY. To znamená, že kľudne môžete prejsť hodinu a pol trvajúci úsek hry ak prídete o všetky životy, máte smolu. Idete od začiatku kapitoly, nie od misie, ktorú ste práve nezvládli. Ani to by ešte nebolo to najhoršie keby to nezvládate vďaka tomu, že ste jednoducho lama, lenže to sa tu nemá šancu stať. Nepriatelia totiž nie sú žiadni držitelia červených diplomov a slovo taktika im hovorí asi toľko ako mne nórsky systém daňových úľav. To čo vás bude neskutočne vytáčať je tragicky nezvládnutá AI vašich spolubojovníkov. Áno chápem, že hra je primárne určená na kooperatívne hranie, to by však nemalo znamenať to, že sa na single player jednoducho autori vys..lovene vykašlali.

O čom hovorím? Nuž napríklad o tom, že sa vaša štvorčlenná skupina stretne s nejakou nepriateľskou skupinou, logicky čakáte, že by vaši spolubojovníci mali ostať s vami a mali by vám pomáhať, alebo aspoň vás kryť. Lenže logiku choďte hľadať do učebníc matematiky. Tu vaši bratia v zbrani nielen že nezačnú po nepriateľovi strieľať, oni sa ani nezastavia a veselo pokračujú k najbližšiemu checkpointu, odkiaľ pobavene v družnom rozhovore a pri cigaretke pozerajú ako sa to tam ten kretén (rozumej vy) snaží so cťou a bez hnedých trenírok ustáť. Nedeje sa to síce stále, ale nie je to ani jav ojedinelý. O súperovej AI sa tiež nedá povedať, že by bola z tých vydarenejších. Stačí totiž, aby ste napríklad do miestnosti vošli z opačnej strany ako to geniálny leveldesignér zamýšľal a nachytáte vašich nepriateľov ako stoja obrátení chrbtom k vám, čakajúc kedy kurnik už vyleziete z tých dverí z ktorých máte. Ak z nich nevyleziete tak smola, za ich chrbtami môžete pokojne usporiadať diskotéku aj s ohňostrojom, s nimi to ani nehne.



Ešte raz opakujem, tieto chyby sa týkajú singleplayeru, kooperatívne hranie vás minimálne vašich mentálne retardovaných spolubojovníkov (snáď) zbaví. Aj tak ma to však poriadne mrzí, pretože to túto inak nie zlú hru veľmi zráža. Z mnohých misií, ktorých splnenie vyslovene závisí na vzájomnej spolupráci medzi vami a vašimi spolubojovníkmi sa tak v singli stanú frustrujúce časti, v ktorý pobehujete sem a tam snažiac sa vykonať to čo máte a ešte stihnúť aj zaskakovať za vašich podarených „kamošov“.

Samotné kooperatívne hranie je potom o niečom úplne inom. Aj tu je síce AI nepriateľov rovnako dementná, ale ostatné herné mechanizmy fungujú. Takže keď máte brániť viac data postov naraz každý sa môže venovať jednému, prípadne môžete na nepriateľskú základňu koordinovane zaútočiť z viacerých strán. Jednu výčitku si však neodpustím ani k multiplayeru, i keď sa čiastočne týka aj singlu. Konkrétne sa týka vašich životov a respawnovania. Systém funguje na základe bodov zvaných Battle Gauge. Každú misiu začína vaša jednotka s určitým počtom týchto bodov, ktorý je spoločný pre celú skupinu. Ak niektorý z členov zomrie tímu sa odráta 500 bodov, alebo naopak ak obsadíte nový data post, ktorý zároveň slúži ako nový respawnovací bod, 500 bodov získate. V singleplayeri našťastie body ubúdajú iba pri vašich úmrtiach, ale v multiplayeri ubudnú pri smrti, ktoréhokoľvek člena tímu. Hlavne v misiách s bossmi, ktorých je niekedy skutočne ťažké poraziť sa však stáva, že vás chrobák zabije aj troch naraz a keďže v týchto misiách moc data postov nie je máte problém. Toto však berte len ako moju subjektívne vnímanú chybu, niekomu to možno vadiť nebude.

Čo teda povedať o Lost Planet 2 na záver. Nuž napadá ma slovo ŠKODA. Škoda, že sa autori troška viac nepohrali so singleplayerom, síce to nie je úplný odpad, ale k tomu, aby sa dal označiť za dobrý mu dosť podstatných vecí chýba. Na druhej strane kooperatívny mód je zábavný a pri spolupráci s online spolubojovníkmi si užijete kopu zábavy. Ak teda zrátam 5 bodov za single a 8 za co-op a výsledok vydelím dvoma vyjde mi hodnota, ktorú si prečítate v hodnotení.