Splinter Cell: Conviction

Nielen Sam Fisher, akého ste poznali, ale ani značka Splinter Cell už nie je. Ubisoft ju pochoval dávno, konkrétne pri prvom kontakte so Splinter Cell: Conviction. Inými slovami, poďme nazrieť do minulosti, čo bolo, nebolo a čo nám z toho nakoniec vzniklo. Prvé info o titule presiaklo na povrch začiatkom mája 2007 a hovorilo o tom, že si tvorcovia vezmú za vzor Assassin´s Creed, hráčom dajú viac možností taktizovať a to rovno z prostredia veľkomesta v koži nejakej zarastenej opice (nový vzhľad Samovi veru nesadol). Ubisoft nás kŕmil správami o tejto „freestylovej odbočke“ približne rok, kým si aj on uvedomil, že tu niečo nesedí. A pánboh zaplať. Návrat na lineárne cestičky, nový face pre Sama a najmä vybrúsený príbeh – na to všetko nakoniec autori obetovali svoje dlhoročné úsilie.

A musíme povedať, že zápletka je to skutočne vydarená. Tentoraz sa pripravte na poriadne drsňácky príbeh, v ktorom Sam nebude s nikým jednať v rukavičkách. Hlavný hrdina hry totižto prišiel o to najvzácnejšie – nejaký zvrhlík mu zrazil dcéru Sarah a miesto podania prvej pomoci, zutekal kade ľahšie. Toto však už poznáme z čias Double Agent, ale smútok a túžba pomstiť sa, mu nedávajú dodnes spávať. A ešte keď sa k tomu všetkému priplietla tá nešťastná misia, v ktorej Samovou rukou zomrel jeho nadriadený, Irving Lambert, rozhodne sa urobiť zásadný krok vo svojom živote. Opustiť Third Echelon a pustiť sa do pátrania po dcérinom vrahovi na vlastnú päsť. Tu sa začína náš príbeh. Sam vystopoval podozrivé osoby až na Maltu, kde sa ich chystá stoj čo stoj poslať na druhý svet. Jeho naoko prostý plán začne naberať na obrátkach, keď sa mu do cesty postaví bývalá kolegyňa. Tipujete správne, Grimsdóttir potrebuje Samovu pomoc, aby odvrátil možnú katastrofu, pretože v hre sú okrem cenných informácií o smrti Sarah takisto aj milióny ľudských životov.

Určite ste už dávnejšie zaregistrovali, že Samova povaha sa dočká v piatom diely výrazných zmien. Síce sa zmenil aj zo stránky vzhľadu (nagélovaný účes nezakryje šediny a výmena sa konala aj v prípade outfitu), jeho konanie vás spočiatku možno až vydesí. Už prvá misia pomaličky odkrýva, že si viac ako šplhania a tichej eliminácie užijeme boja zo zbraňou v ruke. Samozrejme, bolestivé praskanie väzov, či vyhadzovanie nič netušiacich útočníkov z okien zostalo zachované, teraz však v o čosi brutálnejšom štýle. Určití zloduchovia vedia potrebné informácie typu „kto-kde-ako-prečo?“ a preto sa neraz dostavia situácie, ktoré si budete doslova vychutnávať. Vypočúvanie najčastejšie prebieha rutinným spôsobom, kedy Sam pevne drží podozrivého za krk. Najprv ho musí nejako donútiť k tomu, aby vykecal všetko potrebné. Buď mu rozbijete hlavu o pisoár, umývadlo alebo dvere na toaletu, privriete mu hlavu do chladničky alebo tresnete ním o roh stola... Spôsobov je niekoľko a všetky vyzerajú nanajvýš bolestivo (Ubisoftu sa už nečudujeme, prečo „mód vypočúvania“ vychvaľoval do nebies). Samotné boje proti skupinkám zabijakov máte k dispozícii prejsť dvoma odlišnými cestami. Či sa pohrabete v ponuke zbraní a spustíte krvavú paľbu po všetkom živom, alebo odstavíte v miestnosti s nepriateľmi prúd a pomaličky sa ich zbavíte ručne, spočíva len na vašom rozhodnutí. Zaujímavým prvkom je aj strácanie sa v tmavých zákutiach, kedy sa obraz efektne zafarbí do čierno-bielej farby.

Keď sme už pri zbraniach, nesmieme zabudnúť na ich dodatočné vylepšenia a ďalšie gadgety. Po komplexoch základní a po chodbách budov tvorcovia šikovne a celkom nenápadne rozmiestnili kufríky so zbraňovým arzenálom, v ktorom sa nájdu okrem bežných pištolí aj odlišné typy samopalov a všakovaké granáty či EMP zariadenia odstavujúce elektrický prúd (nepochybne aj výber zbraní je prispôsobený „hlučnejším“ prestrelkám). Prostredníctvom spomenutých kufríkov si zbraň nielen vymeníte za inú, ale slúži aj ako obchod. Získané body za efektné zabitie nepriateľa holými rukami môžete na tomto mieste premeniť za tlmiče, väčšie zásobníky, zameriavacie zariadenia alebo silnejšie náboje. Čo sa týka gadgetov, nechýba tradičné nočné videnie, ktoré uplatníte najmä v co-op hre.

Technickými a grafickými pokusmi sa to v SC: Conviction len tak hemží. Už dávnejšie sa Ubisoft dušoval, že v tomto smere prinesie do herného sveta malú revolúciu „odkukanú“ opäť hlavne z filmovej produkcie. Predveďme si to v praxi. Prvou technickou hračkou je plynulý nábeh do hrania po skončení danej cut-scény bez nutnosti akéhokoľvek loadingu. Ten v skutočnosti prebieha počas ukážok a preto zabudnite na nejaké loading obrazovky (veď ani vo filmoch sa žiadne pauzy z dôvodov načítavania nekonajú). K tomu spomínanému filmovému štýlu len dodáme, že aj pohyby postáv a mimika tvár sú precízne vymodelované a preto zmeny ich nálady nielen počujete, ale po novom už aj vidíte, čomu sa prispôsobila taktiež kamera, ktorá počas zostrihov sníma situáciu z rôznych uhlov. Ďalším prvkom, ktorý sa v piatom Splinterovi dočkal svojej dôstojnej premiéry, je tzv. premietanie Samových myšlienok na priľahlú stenu. Takisto aktuálny cieľ misie sa z času na čas zobrazí dostatočne viditeľne niekde pod plafónom, tak, aby ste si informačnú tabuľu dozaista všimli. Nadšencov realistických vsuviek v počítačových hrách síce prítomnosť interfacu nepoteší, ale spĺňa čisto informačnú a inak mimoriadne dôležitú úlohu.



Je nám to ľúto, ale z kladných stránok musíme prejsť na tie menej potešujúce, ktoré spôsobili množstvo problémov. V prvom rade by sme sa však chceli venovať grafickej stránke, s ktorou úzko súvisí jeden zo záporov. Hra beží na upravenom Unreal Engine (niečo medzi druhou a treťou generáciou), ktorý ponúka perfektné modely postáv, ako aj prostredia, či už spomínanú mimiku tvár okolitých osôb. Hoci Conviction vyzerá len o čosi lepšie ako taký Assassin´s Creed 2, na starších počítačoch ho horko ťažko rozbeháte bez nepríjemného sekania. Nám nepomohli ani drivere na grafickú kartu, titul sa ťahal aj naďalej s pravidelnou dávkou lagov. Ak chcete hru plynulo spustiť a užívať si ju vo vysokom rozlíšení so zapnutými najvyššími textúrami a jemným tieňovaním, radíme siahnuť po výkonnejšej GPU. Ďalšia chyba, ktorá nám nedala spávať, bola úzko spätá s Uplayom, „revolučným“ ochranným systémom made by Ubisoft. Musíme na rovinu priznať, že v multiplayerovej hre sme nezažili ani sekundu hrania. Nie že by sa nám do nej nechcelo, ustavičné výpadky spojenia so servermi a ich preťaženosť spôsobili, že sme neodohrali jediný zápas. Smutné na tom je, že Conviction strávilo v predaji pomaly dva týždne a padanie stále odstránené nebolo. Podobná situácia nastala aj v prípade skúšania zahrať si kooperáciu. V nej sa chopíte dvojice agentov z Third Echelonu, Archera a Kestrela, ktorí majú za úlohu, infiltrovať sa do nepriateľských táborov a získať späť ukradnuté hlavice (co-op kampaň tiež stojí za vyskúšanie). Tvorcov chválime, že mysleli na vyznávačov co-opu (medzi ktorých patrím konkrétne aj ja), časté výpadky spojenia s oficiálnymi servermi nás ale privádzali do šialenstva. Ubisoftu preto odkazujeme za (ne)zvládnutie multiplayerovej vložky: Epic fail!

Pomstou hnaný odpadlík Sam Fisher skončil vo svojom ďalšom hernom pokračovaní nadmieru dobre. Nejaké tie muchy bohužiaľ má a Ubisoftu sa ich darí zabíjať len veľmi pomaly. Úplne odstavený multiplayer aj po dvoch týždňoch od vydania narobí problémy, my sme sa doň kvôli preťaženým serverom ani len nedostali. Singleplayer je ale zvládnutý bravúrne a aj napriek väčšej miere akčnosti oproti predošlým Splinter Cellom vás pohltí svojim neokúkaným podaním a strhujúcou zápletkou, ktorá vás drží od začiatku do konca. Naša odpoveď na poslednú časť vety v pretexe teda znie: „Áno, čakať sa rozhodne oplatilo!“