Yakuza 3

My ostatní, odchovaní gangsterkami typu GTA si však budeme musieť zvyknúť na to, že síce hráme niečo podobné, len zviazané určitými zákonitosťami, ktoré tí ryžou odchovaní chlapci z východných ostrovov, jednoducho musia vopchať do každej ich hry. Ak ste hrali nejaké jRPG, viete o čom je reč, ak nie, vedzte, že ak sa vám zdajú americké hry patetické, tak po dohraní takej Yakuzy sa vám tie „slaďáky“ made in USA budú zdať úplne normálne. Ďalšou z vecí, ktorá bežného hráča môže dohnať k šialenstvu, sú dialógy. Tie sú v japonských hrách rozkastované tak, že tie dôležité sú zobrazované úplne normálne, čiže aj s dabingom v klasických cut scénach. Tie podľa autorov menej dôležité však dabing úplne postrádajú a tak sledujete, ako sa pod dvoma oproti stojacimi mĺkvymi osobami zobrazujú písomné dialógy, ktoré napríklad v Yakuze 3 dopĺňa neznesiteľne príšerný zvuk. Samozrejme, že to nie je všetko, ale táto recenzia je na konkrétnu hru a nie na zúfanie si úbohého redaktora, ktorý si špecialitky alá jRPG nevie vychutnať, preto sa poďme pozrieť radšej na to, čo sa skrýva na blueray disku. Ak už máte s niektorým z predchádzajúcich dielov Yakuzy skúsenosti, viete, že séria celkom šikovne balancuje na pomedzí hry a interaktívneho filmu. V praxi to vyzerá tak, že si niekedy na dualshock nesiahnete aj desiatky minút (a to nepreháňam), počas ktorých sa na vašej obrazovke odohrávajú príbehové videá. Práve príbeh je mimochodom tým faktorom, ktorý vás bude pri hre držať a aj keby ste, podobne ako ja, voči japonským hrám skôr skeptickí, jeho epickosť, prepletenosť a hlavne emotívnosť vás pri hre udrží, aj keby ste všetkého ostatného mali dosť.

Netvrdím, že štýl hry, kedy 2 minúty niekoho mlátite a ďalších 20 potom pozeráte príbehové video, je zrovna krokom dobrým smerom, ale ak si niekto potrpí na skutočne premakaný príbeh, častokrát si ani nevšime, že sa už 15 minút nedotkol triggeru. Dobrou správou je, že ak ste predchádzajúce dva diely nehrali, autori sa na vás nevykašľali, ale pripravili si pre vás prekvapenie v podobe zostrihaných cut scén z oboch predchádzajúcich dielov, takže si pred samotným začatím hrania môžete zistiť za koho, prečo a s kým vlastne bojujete. A dôkazom, že to autori neodflákli je to, že len pozeraním týchto videí strávite dobrú hodinku času. Opäť sa vrátime do potetovanej kože starého dobrého Kazumu Kiryu, exYakuzáka, v ktorom sa pohlo svedomie a rozhodol sa svoj život obrátiť na správnu cestu. Po udalostiach z prvých dvoch dielov sa odhodlal k tomu, že svoje tetovania, odseknutý malíček a iné členmi Yakuzy obľúbené rituály zavesí na klinec. Spolu so svojou adoptívnou dcérou Harukou si na Okinawe otvoria sirotinec (ja som vám vravel, že to bude patetické), v ktorom sa starajú tuším o deväť hladných opustených krkov.

Ako už ale tušíte, Yakuza má prsty všade a keď jedným z nich ukáže na mape Okinawy práve na sirotinec Kazumu, ani vás to veľmi neprekvapí. Ono nie je zlé stráviť prvých 5 hodín hry úlohami typu, hľadaj stratené dievčatko, alebo hľadaj kto ukradol dievčatku vreckové, ale po čase vás to predsa len prestane baviť a navyše vám ešte aj za bránou až príliš často stávajú akési pofidérne indivíduá. Našťastie po splnení si všetkých svojich „otcovsko-dobrosrdečných“ úloh vás už čaká to, čo od Yakuzy očakávate, teda BOJ! Ulice Tokia, kam sa zasa raz vrátite, totiž už zabudli na to, kto im tu kraľoval a tak vás nečakajú len súboje s potetovanými bossmi jednotlivých frakcií, ale aj klasický pouličný boj s chlapcami, ktorí ešte nevedia alebo už zabudli, ako bolí úder Kazumu Kiryu. Súbojový systém našťastie prešiel miernymi úpravami a tak sa z mierne frustrujúcich bojov z minulých častí stala celkom príjemná kratochvíľa. Bojom v uliciach sa síce teraz už nemôžete vyhnúť, ale aspoň si v nich, alebo lepšie povedané na základe bodom z nich získaných, môžete vylepšiť pár ukazovateľov a teda pohladiť autorom hry brucho tým, že využívate ich zjednodušený RPG systém.

Súboje sú stále rovnako jednoduché, prakticky si v nich vystačíte s dvoma tlačidlami, ale zároveň poskytujú dosť rozmanitých komb a voľne pohodených predmetov, ktorými môžete svojim sokom troška zmeniť fyziologický profil tváre. Kazuma rovnako rád používa aj tzv. dokončovacie údery, ktoré by zrejme strážcov európskej morálky pálili v žalúdku poriadne dlho. Veď si len skúste spomenúť, ktorá hra z nášho regiónu vám dopraje detailný pohľad na stret dvoch nekonzistentných materiálov typu lebka-múr a pod.? Brutalitou sa v trojke Yakuzy celkovo nešetrí, takže tí z vás, ktorým vadí krv radšej skúste nejakú, cenzormi vypitvanú hru z austrálskeho či nemeckého dovozu. Súboje s bossmi sú už o niečom inom, tam už treba sem tam využiť nejakú taktiku a dokonca sa treba aj brániť. Akurát pre mňa, chlapca japonskou kultúrou nepobozkaného, bolo ťažké pochopiť, prečo sa Kazuma s každým najprv pekne pozdraví, potom vcelku slušne porozpráva, následne si obaja dramaticky strhnú košele, aby vynikli ich tetovania, poriadne si omlátia všetky okolité predmety o držku, aby sa po tomto všetkom postavili spolu na balkón a opäť v pokojnej atmosfére mieru a súznenia vyfajčili obligátnu cigaretku. Skutočne niektoré japonské kultúrne prvky sú pre mňa nepochopiteľné a ak to tam takto funguje, som rád, že do Japonska na služobné cesty nelietam.



Yakuza 3 však nežije len súbojmi. V uliciach nájdete dosť vedľajších misií, ktorými si môžete spestriť čas a vylepšiť štatistiky. Väčšinou sú síce aportového typu, prines predmet, ale dajú sa zvládnuť a navyše za každou z osôb, ktorá vám túto úlohu zadá je nejaký príbeh, takže aspoň viete, prečo danú vec robíte. Čas vo virtuálnom meste vám skracujú aj rôzne minihry a v japonskej verzii aj rôzne iné príjemnejšie vsuvky erotického charakteru (západoeurópska verzia hry tieto scény neobsahuje, zrejme sme pre Japoncov príliš úchylní). Napríklad si tak môžete zarybárčiť alebo si odskočiť na golf. Ten síce nie je taký zábavný, ako napríklad v Balade o Gayovi Tonym zo sveta GTA, ale minihry sú prepracované a určite ich nebudete znudene obchádzať. Hra sa síce tvári ako sandbox, takže pohyb po uliciach je „akoby“ voľný lenže po chvíľke zistíte, že to tak celkom nie je a autori sa s vami tak troška hrajú na Potemkinovu dedinku. Treba však povedať, že ak ste náhodou boli v Tokiu, tak sa vám niektoré časti mesta, či ulice môžu zdať povedomé. Japonskí detailisti totiž do hry preniesli určité časti mesta tak verne, že nemáte problém s tým nájsť na ceste, či chodníku rovnaké značky, aké by ste na rovnakom mieste našli v reálnom svete.

S tým súvisí aj grafické spracovanie. To prešlo od posledného dielu poriadnym faceliftom, ale môj subjektívny pocit z neho bol predsa len troška negatívny. Najmä v uliciach Tokia sa mi mnoho predmetov alebo modelov postáv zdalo až príliš kostrbatých a zjednodušených. Naopak počas cut scén je grafika nádherná a z tváre protagonistov ľahučko vyčítate emócie, ktoré nimi práve lomcujú.

Celkovo sa Yakuza 3 nehodnotí ľahko, pre bežného európskeho hráča, za ktorého sa považujem aj ja, je v hre príliš veľa „japonskodivných“ vecí, z ktorých len minimálnu časť som spomenul v úvode. Na druhú stranu však nemôžem poprieť, že aj pre mňa, ktorého východné kultúry príliš neoslovujú, bola táto exkurzia do vzdialeného a odlišného japonského sveta, plného úcty, tradícií a pátosu, neskutočne fantastická a zábavná. Počas hry som sa nenudil snáď ani chvíľku a príbeh vo mne vyvolával pestrú paletu emócií. Ak milujete Japonsko, jeho kultúru a štýl bez akéhokoľvek problému si pridajte k výslednému hodnoteniu ďalšie 2 body. Ak ste však hráč, ktorý má rád gangsterky a nerád sa boríte tonami balastu, nepovinných úloh a máte problém rozoznať japonského muža od ženy kúpu hry si rozmyslite, určite nevyhodíte peniaze za brak, len vás špecifiká hry môžu odradiť a vy si tak nevychutnáte skvelý príbeh, ktorým táto hra o triedu poráža bežné európske alebo americké počiny.