Army of Two: The 40th Day

Prvý diel Army of Two, ktorý vyšiel pred dvoma rokmi, bol v čase po svojom vydaní horúcim zbožím, keďže sa z neho stal celkom nečakaný hit. Strhujúca akcia, dvojica chlapíkov, ktorí pre nejakú tú guľku, alebo sprosté slovo nejdú zrovna ďaleko a hlavne skvelý kooperatívny mód, spravili zo Salema a Riosa celebrity herného sveta. Chybky sa, ale predsa len našli, spomeňme napríklad nekresťansky krátku dĺžku kamapne, príbeh, ktorý ste prestali vnímať tak po druhej úrovni, ale aj nedostatky AI a iné, ale všetci sme dúfali, že ich autori odstránia v pokračovaní.

Keď teda EA Montreal oznámili, v relatívne krátkom čase po vydaní prvého dielu, že práce na pokračovaní sú v plnom prúde a hra vyjde ani nie dva roky po svojom staršom súrodencovi, mnohí sa potešili i keď automaticky všetci zapochybovali, či EA len nebudú variť z vody, aby vytĺkli z hráčov nejaké tie peniažteky naviac. Nuž a nerád vám to oznamujem, ale bohužiaľ Army of Two: The 40 Day svoj tieň neprekročilo.

Poďme však pekne po poriadku. V pôvodnom AoT ste sa v rámci úrovní pozreli takmer do celého sveta, v pokračovaní nám to tvorcovia hry zatrhli. Kríza zrejme doľahla i na žoldnierov, peniaze sa šetria, lieta sa menej. Salem a Rios, po odchode z agentúry SSC, dnes už majitelia vlastnej spoločnosti s originálnym názvom T.W.O (Trans World Operations) sa tentokrát nepozrú nikam inam okrem už spomínaného Šanghaja. Nie že by boli zrovna leniví, alebo nemali peniaze na cestu inde, ale práve v čase keď si tam chlapci vybavujú staré účty, vtrhnú do mesta polovojenské jednotky neznámej organizácie a za apokalypsu, ktorú v ňom spustia, by sa nemusel hanbiť ani Emmerichov blockbuster 2012. Našej podarenej dvojici tak neostáva nič iné, len sa narýchlo zorientovať v ruinách mesta a s pomocou ich vernej koordinátorky Alice sa z horiacej a vybuchujúcej metropoly prestrieľať von. Samozrejme opäť sa do toho môžete pustiť so živým partnerom, či už cez službu Xbox LIVE, alebo cez splitscreen na jednom Xboxe. Ak ste ale individualista, alebo jednoducho nemáte nikoho s kým by ste si zahrali, môžete hrať aj sami a druhého z dvojice žoldnierov bude ovládať AI. Našťastie sa to umelej inteligencii darí vcelku obstojne a váš kolega vám určite viac pomôže ako bude zavadzať. Celý príbeh vám následne pomáha rozpliesť aj zbieranie akýchsi rádií, z ktorých si potom môžete vypočuť informácie, ktoré hovoria o celom pozadí útoku na Šanghaj.



Pri prvom letmom pohľade na hru si určite všimnete, že sa zlepšila jej grafická stránka, hlavne úroveň detailov išla výrazne hore, takže keď sa vám náhodou Rios otočí pravou stranou tváre, až sa zľaknete ako realisticky vyzerá jeho jazva na líci. Salemovi zasa pribudlo pár nových tetovaní, škoda však, že obom troška ubudol zmysel pre humor, keďže hlavne politických narážok, je tu po známych ťahaniciach s veteránmi skutočných vojen, pomenej. Rovnako tak aj grafika okolia vyzerá dobre, hoci krásy Šanghaja dlho obzerať nebudete, pretože z neho ostanú trosky skôr ako ukončíte prvý akt.

Grafika, negrafika, podstatné je ako sa to hrá. Tu našťastie EA nezklamali, veteráni prvého dielu nebudú mať od začiatku žiaden problém sa do hry dostať a nováčikovia sa s ovládaním hry zoznámia počas úvodných pár minút, ktoré sú síce už súčasťou deja, ale zároveň slúžia ako akýsi tutorál. Prakticky všetko zostalo pri starom, ak hráte sami, druhého člena tímu riadite pomocou trojice príkazov, prípadne ďalšími voľbami, ktoré sú ale prístupné len v určitých konkrétnych stuáciách. Všetko je jednoduché, intuitívne a za pár minút budete strieľať ako veterán z Afghanistanu. Zachovaný ostal aj celkový koncept hrania. S Rambo štýlom príliš neuspejete, určite síce nezomriete, hneď za prvým rohom, ale prakticky každý level je dizajnovaný tak, že sa skôr či neskôr dostanete do krížovej paľby a budete sa musieť kryť za prekážkami a využiť svojho spolubojovníka.

Krytie je tak ako v jednotke automatizované, takže sa stačí dostať k prekážke a postava sa za ňu skrčí, treba si však dávať pozor, pretože nie vždy sa váš hrdina schová dokonale a tak v niektorých prípadoch musíte ešte manuálne postavu prikrčiť. Nepríjemná je aj akási nepresnosť kamery pri streľbe spoza prekážok. Kameru si síce môžete ľubovoľne prepnúť nad pravé, alebo ľavé plece, problém je však zrejme v uhle jej umiestnenia, pretože sa mi často stávalo, že som pri streľbe spoza prekážky, aj keď som mal protivníka v zameriavacom kríži, pálil do prekážky. Oproti prvému dielu si tentokrát oveľa viac užijete úsekov hry, kde sa Salem s Riosom rozdelia a budú postupovať samostatne. Je to síce oživenie hry, bohužiaľ pri ňom vystúpia do popredia aj určité logické nedostatky, ktoré by ste inak nevideli, alebo by ste nad nimi v rámci zachovania hrateľnosti prižmúrili oči. Napríklad, inak veľmi dobre spracované ošetrovanie kolegu, ktorého musíte najskôr nájsť, potom odtiahnuť do bezpečia a následne ošetriť. Ak vás totiž niekto trafí práve v úseku kde ste oddelení máte smolu, kolega sa k vám nedostane a vy umierate. Nechápem ale prečo sa nedokážem vyliečiť sám, keď som ešte pred 20 sekundami, po hrdinskom behu pomedzi guľky, dokázal ošetriť rozstrieľaného kolegu. Možnosťou nejakého šoku sa tvorcovia príliš oháňať nemôžu, keďže operovať zbraňou aj zranená postava dokáže bez problémov. Mocným spojencom na vašej strane je opäť AGGRO. Teda miera pozornosti, ktorú vám protivníci venujú. Funguje rovnako ako v prvom dieli AoT. Zatiaľ čo jeden z dvojice Rios a Salem zamestnáva nepriateľov spŕškou olova, čím na seba strhne ich pozornosť, druhý sa môže nepozorovane dostať za ich chrbát a veselo deflorovať ich nepriestrelné vesty zozadu. Väčšina lokácií v hre je navrhnutá tak, aby ste mohli získať nad protivníkom práve takúto taktickú výhodu a hlavne v kooperácii so živým protivníkom je radosť pozerať na tímový postup vpred.

Ak ste mali doteraz pocit, že stále opisujem len prvý diel, bohužiaľ je to tak, noviniek je tu veľmi poskromne a nejakú zásadnú, ktorá by posunula druhý diel niekam ďalej by ste hľadali s poriadnou lupou. Nakoniec sa síce niečo nájde, ale niečo prevratné nečakajte. Tou asi najviac postrehnuteľnou sú akési morálne rozhodnutia, ktoré musíte sem tam urobiť. Ide o to, že v niekoľkých momentoch vám hra ponúkne na výber z dvoch možností, väčšinou zabiť/nechať žiť. Na vás je ku ktorej sa prikloníte, ďalší osud nešťastníka, o ktorého živote rozhodujete, vidíte následne formou krátkeho komiksu, ktorý vám odhalí ako jeho minipríbeh dopadol. Príjemné je to, že častokrát hoci sa rozhodnete podľa vás správne a morálne, v konečnom dôsledku si uškodíte, alebo sa stane, že ani jedna z možností nakoniec nemusí byť dobrá. Nejakí šíritelia lásky a dobra medzi ľuďmi (aj keď pravdupovediac neviem či budú práve oni hrať túto hru) tak majú smolu. Nie vždy sa oplatí byť dobrý.

Podobnou novinkou je aj oslobodzovanie nevinných obyvateľov Šanghaja. Tých držia skupinky nepriateľov, ako rukojemníkov a je len na vás či ich zachránite, alebo nie. Ak ale nevidíte nejaký morálny dôvod zachraňovať ich a ich osud je vám ľahostajný, možno vaše zmýšľanie zmení informácia, že za každého oslobodeného je celkom pekný finančný obnos. Ak sa ale cítite byť anjelom mieru a poslom dobrej vôle, nemusíte zabíjať ani nepriateľov, pokiaľ sa dokážete dostať k hliadkujúcemu vojakovi zozadu tak, aby vás nevidel, môžete ho vziať ako rukojemníka. Ak sa vám podarí takto zajať dôstojníka, môžete si byť istý, že jeho podriadený zložia zbrane. Potom je už len na vás či neborákovi s príjemným chrupnutím zlomíte väz, alebo ho spolu s jeho kumpánmi spútate a necháte žiť. Hodnosti vidíte pri zapnutí GPS, ktoré vám, tak isto ako v minulom dieli, slúži na navigáciu, hoci stratiť sa je tu zhola nemožné. Za spomenutie ešte stojí aj spôsob klamania protivníka, kedy sa jeden z tímu obetuje a vystúpi s rukami nad hlavou a keď sa pre neho vyberú nepriatelia, druhý z dvojice ich pokropí spŕškou olova. Je to ale len variácia na už známe fingovanie smrti, ktoré funguje aj tu.

Keď sme pri olove treba spomenúť zbrane, tých je požehnane a navyše si každú môžete prispôsobiť ako len chcete. Množstvo rôznych prídavkov, alebo modifikácií je veľké, hlavne a pažby od výmyslu sveta môžete nasadiť prakticky na ktorýkoľvek „kvér“ a tým úplne prekopať jeho charakteristiky. Nečakajte ale, že by ste si mohli vytvoriť nejakú ultimátnu zbraň s vysokými hodnotami vo všetkých atribútoch. Tvorcovia sa nenechali uniesť a tak je celý arzenál príjemne vyvážený a každá zo zbraní je svojim spôsobom unikát. Uvítal som aj možnosť pridať si na svoju útočnú pušku akýsi bajonet, verte mi, že animácia pri ktorej ho zapichnete do nepriateľa za to stojí, aj keď osoby so slabším žalúdkom z toho asi nadšené nebudú.

Upravovať ako už tradične môžete nielen zbrane, ale aj svoju výstroj a predovšetkým masky svojich hrdinov. Cez oficiálnu stránku hry si dokonca môžete do hry vložiť aj svoj vlastný výtvor a prinútiť protivníka aby posledná vec, ktorú na svete videl bolo napríklad vaše rozradostené, milučké šteniatko, na maske šialenca s HKčkom. Žiaľ veľkým nedostatkom hry je opäť jej dĺžka. Sólo hru prejdete za cca 5-6 hodín, v co-op móde si pripočítajte hodinku, pretože na vás útočí viacej nepriateľov. Túto hernú dobu by som bral ak by bolo AoT: T40 Day datadisk, ale u plnohodnotného pokračovania je to málo. Aj keď pre niekoho môže byť táto krátkosť aj plusom, pretože od zhruba druhej úrovne je prostredie v podstate rovnaké a stereotypné, takže nakoniec ste radi, že to celé skončilo.

Celkové dojmy sú rozporuplné, ale prevláda sklamanie, zábava hlavne co-op je stále rovnaká, teda veľmi dobrá, prakticky nemáte pocit, že hráte niečo iné ako ste hrali v jednotke, bohužiaľ to je zároveň aj hlavný nedostatok, od druhého dielu by som čakal viac invencie a nových prvkov. Takto je to len slabší odvar pôvodne veľmi dobrej hry.