Need for Speed: Nitro DS

Neviem presne, či sú verzie pre Wii a DS rovnaké, ale pri pohľade na obal hier mi to prišlo vysoko pravdepodobné. Nakoľko som však recenzoval DS verziu, tak sa bližšie zameriame práve na prenosného brata zo súrodencov. NFS: Nitro sa na nič nehrá. Žiaden zbytočný príbeh, žiadne filmy, nič, iba skok do hlavného menu, voľba možnosti kariéra a môže sa začať jazdiť. Takýto pocit nové NFS navodí a jediným možným zdržaním je krátky pohľad do hlavnej ponuky alebo nastavení. Aj pre človeka držiaceho Nintendo DS prvýkrát v živote (áno hovorím aj o sebe) je prvé víťazstvo vzdialené maximálne 4 minúty od zasunutia hry do konzoly, pričom do daného časového obdobia rátam aj krátky tutoriál, vysvetľujúci základy hrania.

Pridávanie plynu, brzdenie, použitie nitra a driftovacieho tlačidlo na šmyky a k tomu špeciálne kontextové X na „cool výhybku“ na policajtov alebo „skejtovanie“ po moste ala Tony Hawk. Poviem to ešte raz – NFS: Nitro je jednoduchá arkáda so všetkým čo k tomu patrí a práve v jednoduchosti spočíva krása a zábavnosť. Kariéra je rozdelená do 6 štátov, zodpovedajúcim jednotlivým regiónov, i keď cesta za ziskom neoficiálneho titulu majstra sveta nebude tak dlhá ako by sa zdalo. Za 5-7 hodín je vymaľované (doslova, kto si zahrá, pochopí), čo je dôsledkom dvoch vecí. Síce kariéra pozostáva z dokopy 90 závodov, avšak mnohé sú krátke a celková obtiažnosť titulu nevyžaduje časté opakovanie jednotlivých disciplín, s čím súvisí druhý dôvod – umelá inteligencia protivníkov je na priemernej až podpriemernej úrovni a hráčovi bohvieakú výzvu neponúkajú, pričom hra ani nemá nastavenie obtiažnosti. Na jednej strane je to síce fajn, keďže NFS: Nitro predstavuje výbornú oddychovku, ideálnu aj na krátke pauzy, na strane druhej – prípadná výzva pre náročnejších hráčov by sa jednoznačne hodila. Situácia je totiž taká, že aj pokiaľ náhodou hráč spraví chybu a súper ho obehne, návrat do vedenia je otázkou iba niekoľkých sekúnd. Stačí ísť zopár sekúnd v závese iného auta, stlačiť „cool“ tlačidlo a hráč môže pokojne sledovať, ako jeho auto preskočí súpera (štýlom „cez kozu“), nahodí nitro a upaľuje ďalej, čo samo o sebe nie je zlý prvok, ale žeby mi to niekedy spravil protivník... to veru nie.

Nitro obsahuje 30 reálne nazvaných áut. Naschvál nehovorím reálnych, nakoľko ich herné vyobrazenie nevyzerá príliš autenticky, ale o tom podstata hry nie je. Jednotlivé vozy sú rozdelené do 3 tried s „rôznymi“ atribútmi. Prvá kategória má všetky parametre nastavené na hodnoty 2/4, pričom vyššie triedy sú vylepšené o 1 resp. 2 body. Zabudnite aj na vylepšovanie áut, jediné, čo je možné meniť je postrek a ikona auta, ktorá potom vymaľováva celé mesto. Totiž, v NFS: Nitro sa na trati nachádzajú zlaté prstence a ich zbieranie ovplyvňuje farebnosť okolia danej trate. Na podobnom princípe je postavená aj jedna z disciplín, treba vyzbierať všetky krúžky za určitý čas, alebo fungujú na doplňovanie odpočítavajúceho sa času. Z ostatných režimov sú v hre zahrnuté klasiky ako šprint, závod na viacero kôl alebo knockout. Určité špecifikum predstavuje ničenie objektov na trati, ktorý by si som v rámci celkovej ponuky označil za najmenej zábavný.



Samotné závodenie, ako som už načrtol, nepredstavuje veľký problém a jedinou výzvou pre hráča bude udržať auto na trati. Nejde o nič ťažké, nakoľko arkádová hrateľnosť nekladie na ľudského jazdca príliš veľké nároky a jednotlivé trate nie sú nadizajnované, aby vyžadovali prehnanú šikovnosť. Jednoducho povedané, stačí držať plyn, vhodne stláčať šípku doprava/doľava a sem tam pridať korenie vo forme driftu alebo nitra – prídavný Nintendo DS volant nebude určite treba. Čo sa týka samotného spracovania titulu, grafika vyzerá ako z java aplikácii pre mobil, ale to nikoho neprekvapí. Hra samotná beží stabilne, hoci pri niektorých špeciálnych strihoch za použitia „cool“ tlačidla dôjde k poklesu rýchlosti. Nitro je vybavené relatívne dobrým soundtrackom, hoci zvuková kvalita jednotlivých pesničiek je kvôli veľkosti hry menšia, stále však ide o nadštandard.

NFS: Nitro je vo výsledku zábavný titul, ktorý dokáže zabaviť aj napriek niektorým nedostatkom – krátka kariéra (hoci, pri dlhšej by sa objavil stereotyp) a až na minimum výnimiek prakticky nulová výzva na hráča sú hlavné záporné body. Nitro sa snaží zaujať predovšetkým nenáročnou arkádovou hrateľnosťou, čo možno ohodnotiť ako splnený cieľ – povedzme si to na rovinu, niekedy sú arkádové závody s nádychom starej školy práve TÝM potrebným spestrením a oživením.