Čo sa predáva, to sa i tvorí

Vydavateľské spoločnosti si myslia, že práve strieľanie všetkého druhu, na všetky možné spôsoby je to čo ťahá celý priemysel. Pri pohľade na rebríčky predajnosti sa im ani niet čo čudovať. Potom si otvorím nejaký ten magazín, či web o hrách a opäť vidím až neskrývané modloslužobníctvo voči inak priemerným hrám. Nikto im neupiera svoj diel zábavnosti, ten tam určite je, obzvlášť pre isté skupiny ľudí, avšak vo svojom základe sú ploché a nezaujímavé. Teda presne pravý opak toho, čo sa mi snažia nahovoriť médiá. Avšak keď sa z nenazdajky objaví na trhu Duke Nukem Forever, odrazu sa idú všetci pretrhnúť v „objektivite“ a „znechutení“, ktoré je však do najmenšieho kúska hrané a neúprimné. Keby totiž boli autori recenzií k sebe úprimný, bez pokrytectva, museli by kritizovať za „hlúposť“ (ktorá bola práve často predkladaná ako argument voči DNF) aj väčšinu ostatných hier. Technická dokonalosť nerobí dobrú hru. A DNF má teda ďaleko k technickej dokonalosti a skutočne extra nehviezdi, ale vo svojom jadre je to poctivá, bezmyšlienkovitá a (z času na čas) i vtipná hra. Nič čo by prekročilo tieň priemeru, avšak v mnohých ohľadoch možno i lepšia ako spomínaná vysokorozpočtová, naleštená konkurencia. Lenže ak by si niekto dovolil kritizovať takéto hry, zrejme by bol za osamoteného blázna, pred ktorým si budú všetci klepať na čelo.

Ľudia nakupujúci hry tvoria trh. Trh diktuje čo je populárne, čo sa asi bude najlepšie predávať. Herné média – okrem iného – vychovávajú ľudí, ktorí si kupujú hry. A teda sa spolupodieľajú na vnímaní kvality herného diela ako takého. Z hlavného prúdu sa stratila hravosť a z ľudí, ktorí o nich píšu vôľa kritizovať to, čo je evidentne priemerné. Neviem kde sa stala chyba, kde nastal ten skok, kedy hráči vnímajú priemerne hodnotené hry za zlé. Je chyba v ich mentálnom vybavení alebo v neustálom posúvaní hodnotiacej hranice nahor? Ťažko povedať. V každom prípade tu existuje akási bariéra, ktorá sa podľa všetkého tak skoro nezlomí. Ak vôbec.

Pozerám sa na čerstvú ukážku k hre Syndicate. Rukopis autorov je zrejmý, čo je pozitívna správa. Lenže nech sa snažím, ako sa snažím – Syndicate v tom nevidím. Ani po stránke atmosféry, a ani (logicky) po stránke hernej náplne. Zmenu si však vyžiadal trh. Nemôžem proti tomu nič namietať, avšak ak sa (aspoň podľa ukážky) vytratí pôvodný duch diela, prečo ho potom nazývať rovnako? Alebo to mám brať ako hollywoodske remaky, úplne odtrhnuté od pôvodného diela? 15 rokov je v živote hry veľmi dlhá doba, v prímere na iné umelecké (zábavné) oblasti niekoľkonásobne dlhšia (možno by som sa ani nebál použiť „prepočet“ psích rokov na ľudské – v tom prípade by taká hra bola cca 80 rokov stará ;-)). Tak rýchlo ako sa menila technologická vyspelosť, a teda prirodzené zázemie hier, menili sa i nálady a požiadavky na hry. Kedysi boli hráči viac trpezliví, mali viac času sa s hrou oboznámiť, doslova sa s ňou vyhrať. Dnes sú trendy iné a inde. Všetko musí byť čo najjednoduchšie, najprirodzenejšie (a občas i najhlúpejšie), aby to pochopil každý potencionálny záujemca. Za 80 (psích) rokov sa toho zmení veľmi veľa. Nastúpia iné generácie, s iným vnímaním času i priestoru. Chápem prečo musí byť nový Syndicate iný. Avšak pri pohľade na to video v ňom Syndicate nevidím. Lenže to zaujíma mňa a tých 5% pamätníkov, ktorí ešte stále sledujú dianie v hernom svete. Zvyšku je to jedno a hľadajú v tej ukážke iné chyby, či pozitíva.

Našťastie, ako vždy hovorievam, pre nás čo máme radi kvalitné a dobré hry je tu nezávislá scéna produkujúca zaujímavé, hravé a zábavné počítačové hry. S nadšením a ideálmi podobnými tým, ktoré mali autori dnešných veľkých hier, či zakladatelia dnešných veľkých herných spoločností. Možno to tak má byť. Možno je to tak dobre. Len samotné médiá by potom mali poukazovať na to, že práve tieto nezávislé hry sú esenciou toho najlepšieho čo si človek môže zahrať a neutláčať ich do úzadia.

Technické spracovanie je irelevantné, dôležitá je samotná esencia hry.